O vzostupe a mojich (našich) príznakoch

 

18.02.2010

Hm, už nejaký čas sa neviem dokopať k písaniu na stránku. Mám vcelku dosť nápadov, materiálu, no akosi nie a nie sa do toho pustiť. Pôvodne som mala písať o svojom sne a anjeloch, ale nakoniec z toho nič nebude. Neviem ho dať von tak, ako by som chcela. Moje múzy literárne si so mnou momentálne dosť zahrávajú. Vyslovene ma štuchajú, že píš, ale keď sadnem, stále mám pocit, že to čo potrebujem, ešte len hľadám. Niekde to je a nech za tým naťahujem ruku ako len chcem, nie a nie to uchytiť. Viem len jedno, mala by som písať o transformácii, vzostupe, o tom, čo sa s nami deje, demonštrovať to na sebe. Hm, zistila som, že ak ten článok mám aj zverejniť, krídlatí mi sami behajú po klávesnici, jednoducho píšem a píšem... Ak sa ale trápim a nie som s tým vnútorne spokojná, budú robiť všetko pre to, aby som sa k nemu ani nedostala. Tak uvidíme, kde skončí tento...

V podstate na nejaký ten čas som si dala pauzu od všetkého. Kyvadlo som odložila, aj keď som s ním ani poriadne nezačala, s anjelmi nekomunikujem tak vehementne ako doteraz, necítim ich, viem, že sú pri mne, len sú ticho. Tarot či už Mýtický alebo Dračí síce do rúk beriem, sem tam niečo AJ vyložím, ale v hlave mám také prázdno, jednoducho sa mi ani nechce vykladať. Len sa tak na ne pozerám a usmievam. Jediné čo ostalo je snaha sa krášliť a vešiam na seba moje obľúbené kamienky. :o)))

Čas takého nazvime to ezoterického (aj keď len relatívneho) pokoja som trávila teda podstatne inak. Ak čítate moje články, určite ste zistili, že s obľubou používam teóriu náhod. Jednoducho náhody neexistujú. Všetko ide tak, ako má. Posledné obdobie by som charakterizovala zmenami vo vzťahoch. Iným myslením. Neochota písať alebo hľadanie neviem čoho ma vždy doviedlo k niečomu, čo mi neskôr ukázalo, prečo sa stalo to či ono, keď sa osvetlili niektoré udalosti. Volám ich MOJE LUCERNIČKY. Anjeli skrátka nenápadne podsunú vždy to, čo sa mám dozvedieť.

A tak som sa dozvedela, že všetky AKOŽE krízy alebo nezhody, ktoré som v poslednom čase zažívala vo vzťahoch, či už kamarátskych alebo rodinných, ľúbostných alebo pracovných, sú len príznakom vzostupu. Takzvanej transorfmácie.

Všetko súvisí so všetkým. V ezoterických kruhoch sa o tom veľa hovorí, každý z nás sa teší na to, ako postupujeme, ale bohužiaľ, prináša to aj veľa bolesti. Práve dnes som našla jednu českú internetovú televíziu, kde istá pani mala celkom zaujímavú prednášku, aj keď som pri nej zaspala... :o))) Ale v podstate len potvrdila to, čo už viem.

Nech už sa radíte medzi tvrdých skeptikov, liberálov či veriacich alebo ezoterikov, skrátka, nech už ste kdekoľvek, na každého z nás pôsobí to, čo pôsobí. Čo to je? Nuž, osobne v tom celkom jasno nemám, ale v princípe ide o pôsobenie nových energií, mení sa energetická mriežka Zeme, mení sa DNA a zvyšuje sa vibrácia, postupujeme z jednej dimenzie do druhej... Niečo ako postup do VIP levelu. Lenže dostať sa tam nie je také jednoduché. A tu sa už ľudia delia na kategórie dve. Buď sú to zobudení alebo nezobudení jedinci. Aký je v tom rozdiel? V uvedomení si toho, čo sa deje.

Netuším, na akej úrovni som ja, ale určite si uvedomujem všetky zmeny, ktoré sa okolo mňa a hlavne vo mne dejú. TU a TERAZ. Lebo len toto je dôležité. Už nejaký ten čas sa prejavujú všetky tie príznaky vzostupu, nikto z nás presne nevie, kam ideme, ale vieme, že ideme a to je dôležité. Rôzne chanelingy len potvrdzujú naše pocity.

Vrátim sa ku vzťahom. Ako sa prejavuje postup tam? A čo sa vlastne deje? Nuž, začalo sa rozpúšťať naše ego. Ale všetko sa deje rýchlo, Univerzum, krídlatí alebo nech to robí ktokoľvek či čokoľvek, nedáva nám teda veľa času na zvykanie si. Rozpúšťa sa to najťažšie a najcitlivejšie. Naše lipnutie na starých štruktúrach. Berú nám niečo, na čo sme boli roky zvyknutí a čím viac sa bránime, tým viac to bolí. Rozpúšťa sa závislosť, všetko, čo nás ťahá späť z nášho života odchádza. Možno máme snahu držať to, nepustiť, ale nepomôže nám to. Čo má odísť, odíde. 

Hádate sa doma? Trápite sa, lebo viete, že tak by to malo byť ale vy už to takto nechcete? Ale keď to zmeníte, možno ublížite iným, ktorí nechcú ísť vpred? Chaotické? Ani nie. Príklad. U mňa sa to začalo minulého roku. Závislosť na niekom, za koho by som snáď aj dýchala, ak by sa dalo. Ale je to normálne, byť tak na niekom závislá? Keď si krídlatí so mnou v tomto ohľade robili čo chceli. No a potom BUM. Odrazu ružové okuliare spadli a ja som vedela, že sa to končí. Pocit závislosti. Strašne ma to bolelo, moje ego revalo o dušu a ja som sa skoro zbláznila a utrápila. O tom som už písala, anjeli mali pocit, že je najvyšší čas ma od toho odnaučiť, no neodhadli ako veľmi ma to zloží. Trvalo naozaj strašne dlho, kým som pochopila to základné, o čo v tejto transformácii ide. Nebojovať, neriešiť, nedržať sa. Trvalo nejaký čas kým som si uvedomila, že môj anjel odo mňa neodchádza. Vždy tu pre mňa bude. Môj vesmírny muž. Že to ja odchádzam, že ma anjeli vyslovene ťahali a ja som sa nepríčetne zapierala nohami, preto to tak bolelo. Chcela som kompromis, chcela som čokoľvek, len nie odchod. Čím viac som sa bránila, tým viac to bolo o bolesti. Nakoniec mi krídlatí odstavili na nejaký ten čas vnímanie, začala som sa sama na seba pozerať ako na niekoho iného.

Pomohlo. Keď som sa prestala rýpať vo vlastnej bolesti, keď som prestala riešiť veci a prestala sa prehrabávať v minulosti a oplakávať nostalgické spomienky a dokonca aj to, čo sa ešte nestalo, vtedy sa to upokojilo. Došlo mi, že jednoducho život nemôžem držať na jednom mieste a musím ísť ďalej. Je to moja cesta, vybrala som si ju a nech trucujem ako chcem, neostáva mi nič iné, len sa s tým zmieriť. Nemôžem povedať, že som s tým už vyrovnaná, ešte stále niečo CHCEM, sebecky po tom túžim, vrátiť sa do starých koľají. Našťastie sa to nedá a kým udržujem obal nadhľadu na svojom mieste, ide mi to vcelku fajn. Stále je to o dualite, dvoch ľuďoch, o ich vzájomnej potrebe, no už nie o závislosti.  No a potom sa začali sypať ďalšie veci. Vyslovene som púšťala zo života ľudí, ktorí ma oberali o energiu, všetko čo ma držalo dole a bránilo mi roztiahnuť krídla. Paradoxne som s tým ale nezačala prvá. Teda, ak sa ponúknutá pomoc neráta ako krok k odpútaniu sa. Lebo odrazu sa to čo som považovala za pomoc otočilo proti mne. Priznávam, prvý moment ma to napálilo, ale v hĺbke duše som vedela, že to takto má byť a bola som s týmto rozhodnutím spokojná. Nemala som najmenšiu snahu o kamarátstva bojovať. Smutné, ale oslobodzujúce.

Teoretický návod na to, ako sa s týmto vysporiadať mám. Radovať sa, že to zlé, to ťaživé či skrátka len nepodstatné alebo už nepotrebné z môjho života odchádza. Vcelku to aj ide. Z času na čas to ale zaškrípe. Keď to moje ego ešte vystrčí rožky.

Takže ak  aj vy  si prestávate odrazu rozumieť s ľuďmi, s ktorými ste doteraz nemali problém, neriešte, tešte sa z toho, lebo vy zrejme idete rýchlejšie ako on. Hej, ľahko sa povie, ťažšie urobí. Naozaj to nie je ľahké, ale čím dlhšie sa budeme držať starých štruktúr, tým dlhšie nás to bude bolieť.

Ďalšia vec, ktorú som si na sebe všimla je tá, že okrem únavy, ktorú pociťujem, mám aj problém s pamäťou. Akokeby som mala v hlave informácie zamknuté na kľúč. Viem že sú tam, ale neviem k nim nájsť kľúč, prípadne sa mi ho ani nechce hľadať. Na jednom fóre som sa dobre zasmiala, lebo keď sa pustilo do pľacu, že problémy s pamäťou nespôsobuje ujo z Nemecka, ktorý sa k nám sťahuje, ale naopak, zvyšovanie vibrácii, nuž, tá úľava celkom slušného počtu ľudí, že nie sú chorí bola naozaj až humorná.

Čím sme ďalej, tým viac problémov nás na tejto ceste stretáva. Fyzické bolesti, rany na duši, problémy skoro všade, pocit, že je len chaos a nemáme sa čoho chytiť, že nech robíme čo robíme, nestíhame a že čas beží šialeným tempom...

Šialené, ale pravdivé, boľavé ale účinné. Počula som krásnu vetu: Ak vás pustia z väzenia, budete sa tešiť, necháte všetko tak a radujete sa slobode... No a toto je pre nás brána z väzenia. Transformačná brána... Takže, pre vás a aj sama pre seba odkazujem - hľadajme mier v sebe, buďme radi, že sme samostatní, sebestační, že ostane len zdravé jadro a že kráčame do svetla. Netrápme sami seba. Nedovoľme, aby sme sami sebe zničili deň. Jednoducho zapojme do svojho života viac pravej hemisféry... Neriešme, všetko si v našom živote nájde cestičku. Netlačme a nelipnime na tom starom, čaká nás niečo nové... Čas sa kráti.