TU a TERAZ - liečenie a rast

29.05.2011

Tu a teraz... Často používam toto slovné spojenie určujúce čas. Voľakedy som stále riešila, čo bolo, ako bolo, prečo bolo, ako bude, či bude dobre, či by nebolo lepšie... Zabúdala som na to, že nežijem v minulosti a ani v budúcnosti. Ale toto obdobie naozaj patrí do hlbokej minulosti. Teraz (pekných pár mesiacov, možno aj rokov) to už neriešim. Konečne som prešla od teórie k praxi. Veď minulosť už neovplyvníme, nemáme ako, môžeme sa z nej len poučiť, budúcnosť tiež nevieme ovplyvniť, hlavne nie tú vzdialenejšiu, neviem povedať čo bude o mesiac, nieto ešte o rok... Viete čo je na tejto filozofii zaujímavé? Svojím spôsobom vám dáva krídla. Možnosť začať konečne tento život žiť. Stále ma napadnú slobodné vtáky - poletujú, starajú sa o to, či majú dosť potravy na dnes, to čo bude zajtra neriešia. Počkajú si na znamenia v prírode a podľa toho inštinktívne vedia, čo majú urobiť. Vedia, že si musia zásobiť brušká na zimu, odletieť, no neriešia, či im banka dá aj o tri roky výhodný úrok, či cukor nepôjde hore, či priberieme o 5 kíl alebo schudneme 10, či budeme pekní alebo či sa máme báť o prácu.

V podstate si sami vyrábame problémy, strach, žalúdočné vredy, lebo sa furt kamsi ponáhľame. Musíme riešiť seba, suseda, prácu, kámoša, predavačku v obchode, dôchodcu na lavičke až nakoniec zistíme, že vlastne musíme riešiť celý svet a nemáme kedy vypnúť, zasmiať sa, byť skrátka v pohode. Uvedomíme si, že sa furt babreme v hnoji minulosti alebo sme nostalgickí, že sa strachujeme čo bude v budúcnosti a mávame z toho problémy so spánkom. Skrátka si robíme ZLE. Veľmi dlho som si sama takto spôsobovala trápenie. Našťastie mám dobrý pud sebazáchovy - vždy, keď som prichádzala do podobných stavov pre moje telo aj dušu dosť nebezpečných, v hlave mi hučalo obrovské STOOOOOOOOOOOOOP!!!!!!!!

Chvíľu trvalo, kým som pochopila, čo sa to po mne vlastne chce. Potom som sa začala venovať ezoterike a postupom času sa naučila počúvať svoje telo, svoje vnútorné JA. Začalo sa mi žiť podstatne lepšie. Objavila som v sebe teóriu TU a TERAZ a postupne ju začlenila do svojho života. Ja vieeeeeem, nie je to také jednoduché a trvá to istý čas, kým sa to konečne stane vašou súčasťou. Ale dá sa to...

Môj ezobrácho mi nedávno povedal (on ma tak z času na čas skontroluje), že konečne som si sadla na balkón. Že konečne som prestala riešiť "prkotiny" a nezaťažujem si život vecami, ktoré nestoja za moju energiu.  To KONEČNE v jeho podaní znelo akoby som vyhrala prvé miesto vo vesmírnej súťaži.

Moje TU a TERAZ uplatňujem kde sa len dá. Výsledok? Pokojnejšia duša, menej nervov, stresov a hlavne zdravotných problémov. Netvrdím, že som dokonalá, že sa nerozčúlim, nerozplačem, že ma nedokážu zraniť kruté slová, ľudská zloba alebo dojať nešťastie iných.   Ale je to už iné, ako to predtým.

Ľudské emócie s človekom dokážu poriadne zamávať. Niečo o tom musím vedieť, vraj som ten najemotívnejší človek... Možno to nenapíšem správne vedecky, ale myslím, že lekárska veda uznáva, že emócie (nazvime to trebárs ľudskou psychikou) veľmi ovplyvňujú to somatologické - teda fyzické. Naše zdravie tela. Najnovším strašiakom je stres. Nejdem sa ale zapodievať touto sférou. Chcem sa venovať niečomu, čo ma inšpirovalo pri čítaní istého článku na nete.

 Uvedomili ste si niekedy, že vlastne TU a TERAZ, to je v skutočnosti minulosť, prítomnosť a budúcnosť ale naraz? 3 v 1. (Myslím, že o tomto som písala v článku o Karme, neviem presne, skúste si to pohľadať.) Takto by sme to mali chápať a takto by sme mali žiť. Ale nieeeee... Čo robíme? Nuž, vraj sa učíme na chybách, ale ako? Dosť radikálnym spôsobom. Príklad. V mladosti vás niekto zraní, veľmi zraní, ja neviem, napríklad vaša prvá láska. Niekto to prehryzne a ide ďalej, iný sa s tým nevie zmieriť ešte dlhé roky a to sklamanie ovplyvňuje jeho správanie možno aj teraz.

Každý z nás sme v minulosti zažili krivdy, sklamania, možno aj fyzické napadnutie, čo ja viem, týrané ženy, deti, ani nejdem písať o tom, čo všetko nás mohlo postretnúť, či dokonca aj postretlo. A to všetko sa na nás podpísalo, vtlačilo svoju pečať, ovplyvnilo naše videnie, vnímanie, city. To všetko je normálne a prirodzené. Bránime sa, učíme sa, snažíme sa vyhnúť podobným situáciám... Ale. Ale ale a znova ale. Pozrime sa na to z iného uhla. Dokedy v sebe máme nosiť pocit krivdy? Dokedy máme frflať na celý svet? Tváriť sa, že sa nám len krivdí, že šťastie je slepé, lebo nás nevidí? Dokedy budeme chorí? Lebo tu ma bolí, tam ma pichá, ľutujte ma, nikto nemá väčšiu bolesť ako mám ja....

Hovorí sa, že najväčším umením človeka je odpustiť a zabudnúť. Dlho som praktizovala to, že som sa snažila odpustiť, ale nezabudla som.

Nuž, dnes už viem, že odpustiť a nezabudnúť neznamená to isté - zvyčajne. Môžete sa tváriť, že ste odpustili, ale len pamätáte, kým tá krivda ostáva, aj to pamätanie je príliš boľavé. Pochopila som, že viem odpustiť aj keď si pamätám... Chce to nájsť rovnováhu. Keď si pamätáte viac dobrého než zlého. 

Minulosť nás často dobehne, hlavne tá nevyriešená, krivdy, bolesti - ohlásia sa v tej najnevhodnejšej chvíli. A okrem boľavej duše si postupne vyrobíme aj boľavé telo.

Tomu však vieme zabrániť. AKO? Jednoducho. Nesnažme sa analyzovať minulosť, stále si to prehrávať donekonečna. Ono to už iné nebude. Skúste si sadnúť, v pokoji sa nadýchnuť, upokojiť, začať meditovať. Pomyslite si na to, čo cítite TERAZ. Čo vás trápi a prečo je to tak. Skúste precítiť, KDE vás to bolí. A prečo to tak je. Minulosť za vami príde aj sama, Ona sa nehanbí a nemá škrupule vliezť aj komínom, keď ju vyhodíte dverami a následne aj oknom. Nevracajte sa do nej, nechajte ju nech príde k vám. Dotknite sa toho miesta, kde to bolí, skúste jej dať tvár, meno, zvuk, pohyb  - čokoľvek, čo vás napadne. Vydajte zvuk, ktorý podľa vás vyjadruje to strašné vo vás, namaľujte to, zatancujte, prípadne objímte. No hlavne to PUSTITE PREČ!!!

Keď som o tomto liečení minulosti v prítomnosti čítala, napadlo ma, že to otestujem na sebe. Mám momentálne jeden blok. Spôsobuje mi už pár mesiacov problém, ktorý ma vytáča do nepríčetnej vývrtky. Tento jeden problém som ZATIAĽ neprekonala podľa mojich predstáv. Aj keď sa to zlepšuje, snažím sa, prosím anjelov, nadávam si, no akosi ma furt doženie. Tak som si povedala, že skúsim túto metódu. Zavrela som oči a začala. Rozbolela ma hruď. Príšerne. Dotkla som sa toho miesta, skúsila precítiť jeho energiu a opýtala som sa, prečo je to tak. Myšlienky sa mi v hlave preháňali, odpovede sa začali formovať, dostávala som sa k pointe celého problému a ostala som mierne šokovaná. Nenapadlo ma, kde je ten hlavný problém, ktorý spôsobuje tieto pre mňa neprípustné stavy. Teraz to už viem. Neznamená to, že okamžite je všetko v poriadku. Nedá sa, ale už VIEM, na čom mám pracovať. Dôležité je, že to CHCEM... Chcem rásť v spiritualite, chcem byť takou, akou sa cítim dobre.

Je mi však ľúto jednej veci. Sú aj takí, ktorí krivdy v minulosti nepustia zo svojho života preč. Nemôžu. Pocit, že to pretrpeli im v súčasnosti dáva status trpiteľov, tých, čo to zvládli, čo všetko museli prežiť a vydržali. Hrdinovia.  Dáva im to možnosť byť ľutovaní... A to mi je naozaj ľúto. Aj keď im to na jednej strane pomáha, v skutočnosti nemôžu ísť ďalej. Ako? Veď stále žijú v tom, čo už bolo.

Môžete im nastaviť zrkadlo, určite to stojí za to, ale nesnažte sa ich zmeniť. To je v ich kompetencii. Nemôžete alkoholika donútiť prestať piť, keď nechce. Tak ako fajčiar neprestane fajčiť, kým to sám tak nepociťuje. Vnútorný duševný balast z nás tiež nedostane nik iný, než my sami.

Nedávno som meditovala s anjelmi. Ich rada pre mňa bola veľmi jasná a maximálne stručná. A túto radu dám aj vám. Dajme si do poriadku to, čo je v nás. Aj starý sveter nedržíme doma 20 rokov, neplačeme nad ním, jednoducho ideme a kúpime si nový. Zabudnite na krivdy, budem hnusná, ale oni prídu ďalšie, tak si pre ne pripravte miesto, ale súčasne aj zbrane - úsmev, pohodu, pocit, že teraz to zvládnete ľavou zadnou. Inak pôjdete nabalení horšie jak Mikuláš, nepomôžu vám ani lietajúce soby, či kto ho to ťahá. 

Zbavte sa kíl záťaže, veď aj plávať nejdete v železnom brnení, tak prečo sa dobrovoľne nechávame ubíjať samými sebou?

Prajem vám naozaj zo srdca, aby ste dokázali zvládnuť to najťažšie - častokrát je to práve to, čo si nechceme pripustiť, že odpustiť musíme v prvom rade sebe, že sa musíme ľúbiť takých akí sme, že chceme byť lepší, že sa nebudeme vyhovárať na to a na to, že sa neuspokojíme s ničím iným než s tým, že láska a dobrá nálada má väčší vplyv, než to zlé a pochmúrne, aj keď to nás zrejme viac zasiahne, pretože bolesť pociťujeme veľmi boľavo a čo nás bolí, to si dlho pamätáme...

Tak kreslite, spievajte, tuningujte, počúvajte sa, ale hlavne užívajte si TU a TERAZ, zajtra môže byť horšie, no môže byť aj oveľa lepšie. Jedna ľudová múdrosť hovorí, že kto si ako ustelie, tak bude spať. Dodávam, platí to aj o našich pocitoch... Ako to vnútri usteliete, tak sa budete cítiť...

Veľa šťastia pri upratovaní.