Zvláštny smútok víťazov

 

14.03.2010

Zvláštny smútok víťazov, za tou úzkou páskou bielou, víťaz stráca ďalší z krásnych cieľov. Osamelosť víťazov, to je známy údel hráča, s tým čo získa, niečo stráca. Iba na ňom záleží, či dokáže ďalej snívať, viem, že jeho úsmev smútok skrýva. Osamelosť víťazov, to je známy údel hráča. S tým, čo získaš, niečo navždy strácaš.

(úryvok z piesne od Elánu)

 

Tento text vymyslel jeho autor už veľmi dávno, no v súčasnosti mám pocit, že ma celkom vystihuje. Momentálne som v bode, keď som prekročila bielu pásku. Určite to nie je tá celkom posledná, no je to jedna z mét, ktorú som zdolala. Na jednej strane som na seba hrdá, mám pocit, že som víťaz, len je to také zvláštne smutné, keď je sláva príťažou... Sláva nie vo význame že som slávna a ospevovaná, ale že som získala bremeno víťazstva a teraz neviem, čo s tým. Pocit, že som ostala sama. Buď preto, že som tam prvá alebo posledná. Mám pocit, že nestojím na križovatke života, ale niekde na konci mosta a keď z neho zídem dole, nebude cesty späť. Tak tam len stojím, pozerám striedavo dopredu a dozadu, cítim sa sama a bez emócii. Neviem to presne popísať, je to keď cítite bolesť, smútok, úľavu, radosť, nadšenie, no všetko je to akoby nie vaše. Cítite to, ale pozeráte sa na to cez fóliu ktorá vám nedovolí to všetko precítiť, keď neviete, či ste vlastne spokojní alebo nešťastní.

Tak len stojím a nechávam sa ofukovať vánkom, občas privriem oči a nechám vietor, nech suší moje slzy, inokedy sa pozerám dopredu a uvažujem, prečo nie som o kus vpredu ale stále stojím na tom prekliatom moste. Mám mosty dva. Jeden biely, to je moje silové miesto, kam chodím rada, kde si liečim svoje boliestky a kde naberám silu. Miesto, ktoré je len moje a kde chcem byť sama. Hoci viem, že za mostom je les, vidím ho, aj som v ňom párkrát bola, viem, kto v ňom žije, pretože toto miesto som objavila, keď som začala pracovať s keltskými drakmi. Zatiaľ sa mi neukazujú, nechávajú mi priestor na samotu...

No a potom je tu most hnedý, drevený a všetko okolo je biele, to je most, ktorý som zbadala až dnes, keď som toto začala písať, keď mi krídlatí ukázali, kde sa teraz nachádzam.

Zvláštne. Nie je to nič, čo som doteraz zažila. Nie je to vyslovene bolesť, smútok, ale ani radosť a nadšenie. Len akási zvláštna letargia a pozorovacia fáza. Pozorujem samu seba a vlastne bojujem sama so sebou. Potrebujem urobiť posledný krok, ktorým sa pustím dreveného zábradlia. Ale niečo mi v tom bráni. Neviem ísť ani dopredu a ani dozadu.

V hĺbke duše viem, prečo mám strach opustiť to staré. Nostalgia, krásne spomienky, ktoré určite stáli za to. A ktoré by som chcela vrátiť, ale nejde to. Uvedomujem si to a pozerám sa dozadu na svoj život ako na film, ktorý si môžem premietnuť, no neviem ho už prežiť. Pamätám si len prchavé chvíle ktoré som prežívala. Mix emócii. A potom je tu všetko biele. Nevidím nič, len bielu budúcnosť. Uvažujem, prečo vidím v podvedomí bielu farbu. Biela je duchovno, nuž, možno keď sa konečne pustím, budem už v inom leveli. Niekde, kde som sa tak nadšene chcela dostať. V hĺbke duše viem, že to nie je konečná, že budú ďalšie mosty a ďalšie biele miesta na mojej mape života. Ale toto je prvá naozaj dôležitá méta a ja sa vždy namiesto dopredu pozerám dozadu. Mala by som sa tešiť, ísť vpred, ezoteriká volá...

Začiatkom marca som si vykladala Keltský kríž so Zlatým tarotom. Pýtala som sa, aká bude moja najbližšia ezoterická cesta vyzerať. Ako prvá karta, karta ktorá symbolizuje mňa vyšla Smrť. Už tu to začalo byť naozaj zaujímavé, bolesť, smútok, no potom príde transformácia, že budem ako fénix. Paradoxne mi to komplikuje vedomie, že sa má stať niečo nové. V kartách, ktoré ukazovali najbližšiu budúcnosť mi zas vyšlo Osem mečov. Bezmocnosť, pocit, že sa nemôžem nikam pohnúť. (Môj hnedý most?) Dobrou správou ale pri tejto karte je to, že do tejto situácie som sa dostala sama a tak z nej aj sama musím vyjsť. Len to chce silu. Preskočíme zas pár kariet a pozrime sa na poslednú v mojom keltskom kríži. Deväť mečov. Pocit samoty, ochromenie.

Tu by som sa vrátila k výkladu kariet. Aj keď karta má nejaký ten všeobecný význam, pri vykladaní by sa mal kartár sústrediť hlavne na svoju intuíciu a na to, čo mu vtedy karta hovorí. Mne hovorila  asi to, že neďaleko síce je pomoc, ale aj tak som sama, sama medzi ľuďmi a sama so svojim problémom. Ak nejaký vôbec mám.

Nuž, tarot ukázal a ja som sa nechala viesť bez toho, aby som na tom čokoľvek menila. Preto sa asi nemôžem čudovať, že som tam, kde som. Keď mám v duši zvláštny smútok víťazov.

Práve včera som si písala s ľudským anjelom FR (v skutočnosti je to krásna ľudská duša,  no pre mňa je anjel) a pýtal sa ma, či snívam. Nemal na mysli sny, ktoré mávame v noci, ale naše túžby. Vie o mne, že čo sa snov týka, som podobná Anne zo Zeleného domu. Vždy som snívala, fantázia mala u mňa krídla a hlavne vlastný rozum. Ak sa raz rozhodla ísť tým smerom, nebolo v mojej moci to zmeniť. Tak ma napadlo, čo to potom vlastne bolo....

Ale k FR. Keď som sa lepšie zamyslela nad jeho otázkou, zistila som, že vlastne nemám kladnú odpoveď. Už dlho, naozaj dlho predlho som nesnívala. Táto otázka mi nedala pokoj a aj keď som už ležala v posteli, stále som uvažovala, prečo nesnívam. Keď mi to došlo. Na začiatku to bol príliv nových vecí, informácii a moje sny sa začali točiť okolo anjelov, potom som už nemala čas ani na to a len som sa fut hrabala v ezoterike, kartách, kyvadle, kameňoch, hľadala som niečo nové, dopĺňala info a zas tak dookola... A potom prišli moji draci, pocit, že som našla stratených priateľov a odrazu som našla svoj biely most. V kombinácii s meditačnou hudbou som prestala snívať, jednoducho som šla do vnútra samej seba. Našla som miesto, kde mi je fajn. Mať také miesto je potrebné, dočítate sa o ňom pri akejkoľvek meditácii. No keď som sa ho snažila vytvoriť si sama, nešlo to, moja fantázia odmietala spolupracovať. Chcela som mať záhradu plnú kvetov, veľa zelene, čakala som, že tam za mnou prídu anjeli. No akosi som vždy skončila pri brehu mora a za mnou obrovské skaly, niečo ako priepasť. Všetko v pieskových farbách, také málo farebné. Vzdala som to, nevládala som bojovať so svojou fantáziou.

Keď som potom zistila,  že bez toho, aby som sa snažila ma moja myseľ prenáša na to isté miesto a už to nie sú skaly, ale môj biely most, za ktorým je iný svet, pochopila som, že toto je to, kam budem chodiť, aspoň nateraz. Kým sa zas niečo nezmení. Som dosť náchylná veriť, že najbližšia zmena ani tak nebude v zmene miesta, ako v objavení tajomstiev lesa, do ktorého chodím len tak okrajovo. Pretože tam ma vnútro ešte nechce pustiť. Dostanem sa pár metrov dnu, no nech sa snažím ako chcem, ďalej nevidím. Skúsenosti mi hovoria, že to ani nemám skúšať, les mi svoje tajomstvá otvorí, keď bude správny čas. Zatiaľ sa vytešujem na pieskovej pláži pri žblnkote rieky, občas sa ocitnem na vrchole kopca uprostred lesa a vidím všetko zhora, krásnu džungľu, v diaľke dokonca sopku. A prekrásnu oblohu. Raz som tam vo dne, inokedy v noci a len tak ležím a vidím hviezdy.

V anjelských kartách je karta Hudba. To je ďalšia vec, ktorú milujem. Hudba mi pomáha. Často mi slová piesne dajú odpoveď na môj problém alebo spevák vysloví moje obavy či vyjadrí radosť. Už dlho počúvam rôzne meditačné veci a aj vďaka nim sa ocitám tam, kde sa ocitám. Podľa toho, čo mi hrá v ušiach sa moja myseľ vyberá na potulky a hľadá vhodné miesta, ktoré sú v harmónii s melódiou a mne neostáva nič iné, len sa zosynchronizovať. Zdá sa vám, že som odbočila? Nie, je to len odpoveď, prečo už nesnívam. Zanechala som sny snami a snívam iné sny. Paradoxné, čo? Nesnívam o túžbach a budúcnosti, jednoducho nechávam sa preniesť do vlastného vnútra, na miesta, ktoré sú mojím virtuálnym snom. Ale keďže vieme aj o lucidných snoch, nuž... Možno sú sny našimi astrálnymi cestami...Už nesnívam, cestujem, som za bielou páskou no ešte so zvláštnym smútkom víťazov. Sama...