Už musím ísť

03.12.2010

Nedávno som písala o tom, ako žiť, ako sa naučiť bojovať s tým, keď je nám ťažko, ako prekonávať prekážky, ako ísť ďalej. Veď život je predsa tak krásny. No čo ak sa stretneme s niečím definitívnym? Niečím, čo nevieme ovplyvniť? Ale čo je každodennou súčasťou nášho života. Smrť...
Ako sa naučiť žiť s tým?
Každý raz umrieme, len nevieme kedy. Stále si možno myslíme, že ten posledný výdych nepríde tak skoro, že máme pred sebou strašne veľa času. A preto žijeme ako žijeme. Nevychutnávame si to, čo máme teraz. Boríme sa za tým, čo nás čaká potom – MOŽNO...
Ale čo ak viete, že smrť je nevyhnutá? Ak slová „UŽ MUSÍM ÍSŤ“ vám povie človiečik, pre ktorého by ste radšej umreli vy? Viete si to vôbec predstaviť? Takýto hrôzostrašný scenár? Všetci sa ho bojíme a ďakujeme Bohu alebo osudu za to, že nás sa to predsa netýka. No bohužiaľ, týka sa to veľa ľudí. Možno aj vášho suseda, kolegu či známeho.
Smrť berieme ako niečo nevyhnuté, spojené ale so starobou. Prípadne chorobou či tragickým nešťastím, ale to  je predsa tragédia, niečo, čo sa NEMUSELO stať. No predsa sa to stáva.
Kedy je to najťažšie? Netuším, ako to vnímate vy, ale pre mňa je to najhoršie vtedy, ak rodič prežije svoje dieťa.
Keď mi zavolal známy a dal mi do pozornosti stránku

http://pajankova.blog.sme.sk/c/247976/Uz-musim-ist.html,

netušila som, čo to so mnou urobí. Pohlo to mojimi emóciami, rozplakalo ma to a v tej chvíli som vedela, že o tomto napíšem. Je to najmenej čo môžem urobiť pre matku, ktorá prišla o svoje dieťa. Ktorá deväť rokov dúfala, že jej syn nepovie – Už musím ísť...
Možno si poviete, že je to nespravodlivé, kde bol BOH, keď dovolil také niečo. Nebudem sa hádať, máte právo na hnev, pocit krivdy. Ale napriek všetkému viem, že všetko na tomto svete má svoj význam, aj keď pre nás často nepochopiteľný, bolestivý a nespravodlivý.
Keby som mala tú moc, rodičia by nezažívali pohreby vlastných detí. Keby som mala tú možnosť, utrela by som slzy všetkým uplakaným mamám. Keby som mohla, urobila by som veľa vecí. No nemôžem.
Môžem ale jedno. Uvedomiť si, že na tomto svete žijú ľudia, ktorí majú viac bolesti ako my, pochopiť, že smrť si nevyberá a nikdy nevieme, kedy to príde... Koniec koncov, sama som v poslednom čase zažila zubatú a jej nečakané šokujúce príchody. Bolí to naozaj veľmi. Ako to ale bolí matku, to naozaj zistiť nechcem.
Chcem jej ale touto cestou odkázať – Úprimnú sústrasť...
Chcem aj vám dať do pozornosti – prečítajte si knihu matky Vladimíry Stúpalovej a jej skutočný príbeh...
Chcem odkázať všetkým matkám, ktoré to postretlo – je mi to naozaj ľúto, ste silné bytosti. Chcem to odkázať aj otcom, starým rodičom...

V nebi pribudol ďalší anjelik...