8.6.2010

Veľmi silno som uvažovala, či mám vôbec tento článok napísať. Je pre mňa dosť bolestný, no napriek všetkému je ďalšou skladačkou v mojej spolupráci s kartami.

Približne pred pol rokom v rodine ochorel istý príbuzný, na ktorom nám všetkým dosť záležalo. Už vtedy som prosila karty o pomoc, ako to dopadne. Vychádzali také kombinácie, nad ktorými sa mi absolútne nechcelo premýšľať, hoci som medzi nimi našla aj kartu Smrť. No napriek všetkému som vtedy vedela, že tu nepôjde o smrť v pravom zmysle. Aspoň nie na ten najbližší čas.

Ako sa dni a týždne míňali, situácia sa postupne zlepšovala. Začala som veriť, že sa to nakoniec dá do poriadku. Lenže odrazu sa to do poriadku dať nechcelo a prišla tvrdá zmena v zdravotnom stave. Náhla a prudká. Vtedy som aj bez kariet cítila, že sa blíži koniec. Otázkou bolo len kedy. Človek vždy verí, že to nebude tak rýchlo a že čas s milovaným k vám bude milosrdný. Nech som sa pýtala koho som chcela, nik mi nevedel povedať približnú prognózu.

Veľmi nerada to robím a vlastne vždy som sa bránila tomu, aby som sa kariet pýtala na smrť. Bolo to pre mňa nemysliteľné, no akosi som si vtedy nevedela pomôcť. Vzala som do rúk karty - Zlatý tarot a poprosila ich o určenie časového horizontu. Rovno som sa kariet opýtala, či ten časový úsek bude do jedného mesiaca. Vytiahla som len jednu jedinú kartu a rozplakala som sa. Nemalo zmysel ďalej sa pýtať či ťahať. Z kariet na mňa hľadela Smrť...

Bolo to tak jasné a definitívne. Zapísala som si tento dátum do kalendára. Chcela som vedieť, či sa karty nemýlia, či sa JA nemýlim. Od tohto dňa prešlo 18 dní a smrť si nášho príbuzného vzala.

Predvčerom som ťahala kartu Harmónie a aj keď som sa pýtala na niečo iné, akosi mi jej význam stále ostáva v pamäti. Anjel  Raziel mi odporúčal písať, veľa veľa písať...

Nuž píšem, aj keď neviem, či to viac pomôže vám alebo mne.

Píšem tak svojským spôsobom  moju súkromnú rozlúčku s človekom, ktorý mi bol veľmi blízky. Práve včera večer keď som si umývala zuby som hľadela do zrkadla a uvedomila som si, že mám na sebe nočnú košeľu s nápisom Angel. Kúpil mi ju on, k Vianociam. Vtedy som zrejme ani ja netušila, ako mi anjeli zmenia život.

Chcem mu aj takto povedať, že aj keď som sa ho spočiatku bála, nakoniec sme k sebe našli cestu. Spoločné žolíkové partie, poker o zápalky či haliere, slovné naťahovačky, takto si ho chcem pamätať. Som vďačná osudu za to, že si ho budem pamätať keď bol v plnej sile, aj keď som ho videla už počas choroby a vzalo mi to dych. No napriek všetkému aj tak vyhráva obdobie relatívneho zdravia.

Odišiel v deň Medardovej kvapky a aj keď obloha neplače, moje oči a srdcia všetkých tých čo ho ľúbili plačú od smútku. Bolesť, ak niekto odchádza definitívne je veľmi zlá. Odišiel človek, ktorý mi bol ako otec.

Keď som prekonala prvý šok, keď ma prešla prvá vlna plaču, musela som si ľahnúť, inak by som asi odpadla. Zavrela som oči a bez uvažovania som poprosila anjelov, nech i jeho dušu vezmú k sebe do neba, nech ho ochraňujú krídlami a že mu posielam pozitívnu energiu. Neviem, či je možné poslať energiu mŕtvemu človeku, neriešim, chcela som ju poslať tej duši, ktorá neumiera... Ktorá je už tam, kam mi všetci ešte len pôjdeme.

Nezabudnem...