O hodnotách

03.01.2011

 

Začal nám nový rok 2011 a všetci očakávame, že nám bude hádam lepšie. Nevieme ovplyvniť ceny potravín, ropy, či nehnuteľností. No vieme si upratať v sebe, vieme si povedať, čo chceme a čo nie. Takže o tom, či sa budeme mať lepšie vlastne rozhodujeme my. Len my sa rozhodneme, či budeme negatívni alebo pozitívni. Či sa vysporiadame aj s menším prísunom peňazí alebo budeme lamentovať. Či nájdeme pokoj v nás alebo pre istotu nikde.
Hm, začínam dosť zoširoka, ale téma, ktorú som si vybrala, teda, do ktorej ma krídlatí mierne tlačia nie je veľmi jednoduchá, naopak, je strašne zložitá, citlivá a úprimne, nie som si istá, či pár „moralistov“ bude súhlasiť s tým, čo sa chystám vytvoriť. Ak chcete pokračovať v čítaní, naozaj na vlastnú zodpovednosť. Nikomu nechcem vnucovať svoj názor. Nech sa každý drží toho svojho. Veď o tom to je, o našej slobodnej vôli, o našich voľbách, o našich hodnotách...
Je fajn mať okolo seba ľudí, s ktorými si rozumiete. Tak po ľudskej ako aj ezoterickej stránke. Pomáha nám to rásť. Som vďačná krídlatým za to, že som tam, kde som. Ich cesty ktorými ma vlečú nie sú vždy jednoduché a často sa na mňa sťažujú, že som príliš tvrdohlavá. Sú to moji najlepší priatelia – Archanjeli, Anjeli, draci a iní - oni vedia... Už dávnejšie som pochopila, že ak ich počúvam, veľmi sa mi do života nemontujú, nechávajú ma ísť nastavenou cestou a z času na čas sa pripomenú. No ak mám ale vlastnú predstavu (tvrdohlavosť), šuchocú krídlami jedna radosť. A ja časom zistím, že som si mohla ušetriť čas aj energiu. Ale čo už. Raz som taká... Učiť sa dá naozaj rôznymi spôsobmi. Dôležité je, ak dôjdem tam, kam chcú.
Dnes som kecala s jedným fajn človekom len tak o našich duchovných cestách, o tom, kam vlastne ideme a čo pre to robíme. Bavili sme sa o pokoji v duši, o harmónii v živote, o tom, ako sedieť na balkóne v kresle, usmievať sa a sledovať život, ako plynie. Pekne pomaly, tak ako má.
Dovolím si ho odcitovať: „Od minulého roku som sa rozhodol svoj život zmeniť. Začal som počúvať svoje vnútro a to ma nikdy nesklamalo. Keď sa pýtam anjelov na to, či idem správnou cestou, ukážu mi diaľnicu a povedia – Toto je tvoja cesta, choď ňou ďalej, ideš dobre.“
Obaja sme svorne skonštatovali, že naši krídlatí vedia kam sa máme dostať a že nám nechcú zle, aj keď my často vnímame ich posuny s nami inak. Je to tým, že ich vnímanie a naše sú iné? Máme vari iné hodnoty ako anjeli?
Vtedy mi hlavou prebehlo veľa ľudských osudov, životných príbehov, radosti, lások, no aj žiaľov, bolesti a ľudskej vyprahnutosti. Pomyslela som si na tých, čo neváhajú v mene Boha viesť vojny, v mene lásky zabiť ľudský cit, v mene vyššej spravodlivosti zapredať vlastnú dušu. Na tých, čo vodu kážu, no víno pijú. Napadlo ma, čo to vlastne morálka je, čo je hlavnou hodnotou a pointou ľudskej existencie? Ako dobre či naopak zle máme nastavený morálny kódex? Kam až môžeme zájsť?
Nikto z nás hádam nepochybuje, že zákony musí mať každá spoločnosť. Bez nich by bola anarchia. Nejaký rebríček toho, ako to funguje navonok. Máme 10 božích prikázaní, Ústavu, máme súdy, políciu. A potom máme morálny kódex, niečo, čím by sme sa mali riadiť vnútorne. 10 božích prikázaní pokojne môžeme dať aj sem. Myslím, že to bola vôbec prvá nejaká zbierka zákonov, ktorá v stručnosti určila hlavné hodnoty ľudskej spoločnosti. Nechápte ma zle, nemám nič proti nim, naopak, myslím, že stále nám majú čo dať.
Takže zákonov na ochranu našich práv máme dostatok, máme aj dosť prikázaní či nariadení na plnenie si povinností. A mne v mysli vyvstala otázka, či toto všetko je o tom, aby sme boli v našich životoch šťastní, pokojní, mali pocit, že plávame len cez trblietavé jazierko bez vlniek. Dokáže nám niekto nanútiť pocit šťastia? Radosti? Lásky? Existuje na to nejaké nariadenie? Morálny kódex, ktorý ak dodržím, tak budem  zažívať Nirvány duše?
Raz mi moja mamina povedala, že keby ľudia naozaj dodržiavali 10 božích prikázaní, na svete by sa žilo ľahšie. Súhlasím. Potom v jednej rozprávke istý kocúr povedal, že keby každý ušiel z boja, neboli by vojny. Tiež súhlasím. Romantické filmy nám ukazujú dokonalé lásky, rozprávky hovoria  - Žili šťastne až kým nepomreli... Máme strašne veľa motivačných kníh, pozitívne myslenie, atď...  Aj s nimi súhlasím. Pozitivita ešte nikomu neublížila. Kým to teda nebola naivita. Chcem ale zabŕdnuť inde. Nechcem písať, ako máte žiť, aby ste boli šťastní. To predsa viete VY sami. Kto z nás má ten správny recept na život? Musím sa usmiať, pretože poznám odpoveď. Recept na život nie je v žiadnych zákonoch. Je v nás samotných. Je to láska k blížnemu svojmu, k sebe samému, úcta k životu a vnímanie toho duchovného. Čo nám Boh, Anjeli a možno aj mimozemšťania zanechali. Pozrite sa do seba a opýtajte sa, či vo vás nie je ten správny recept.

Je.

Len ho treba vedieť prečítať.

Ale poďme ďalej, všetko so všetkým súvisí. Osobne som presvedčená, že náhody ako také neexistujú. Čo vás má postretnúť, to vás stretne. A je na vás, ako sa v danej chvíli rozhodnete, či tak, alebo onak. Či pôjdete doľava alebo doprava. Slobodná voľba a podľa toho sa niečo v tomto živote naučíte. Zažili ste už situáciu, že oficiálne ste mali urobiť niečo, no vnútorne sa vám to strašne priečilo? A pritom ste mali urobiť len to, čo bolo oficiálne a legálne, čo bolo v súlade s nejakým tým zákonom, nariadením a podobne. No aj tak sa vám to nepáčilo a najradšej by ste to zmenili, no nemohli... Šťastie vám to zrejme neprinieslo. Ale to sú tie vonkajšie veci, ktoré ovplyvňujú naše vnútro. No aj naše vnútro ovplyvňuje to navonok, len si to už ľudia nechcú všimnúť.
Poďme hlbšie a ďalej. Keďže ide o ezoterickú stránku, pozrime sa na to z tejto strany. Komunikujete s anjelmi. Alebo ani nemusíte, to je v podstate nepodstatné. Ale dôležité je to, že sa v živote dostanete do situácie, ktorú pre vás vytvorili oni. Rozhodnete sa podľa vonkajších nariadení, no šťastní nie ste, anjeli tiež nie. Časom vás dotiahnu opäť do tej situácie, lebo vedia, že ak sa rozhodnete správne (pre vás), dá vám to veľa. Poviete si, fajn, tak dobre, keď to takto chcete, nech je tak. A odrazu zistíte, že to čo vám dali, je Nirvánou. Ale podľa okolia to v poriadku  nie je. Aj keď nikomu neubližujete, nikoho ste nezabili, spoločnosť na vás ukáže prstom, lebo TOTO SA PREDSA NEROBÍ!!!! Naozaj? Kto je bez viny, nech hodí kameňom. A tak sa spoločnosť pokrytecky tvári, že toto sa nedeje, takto to má byť, takto musíme žiť navonok, lebo takto je to dané. No nikto sa vás už nepýta, či s tým súhlasíte a ste šťastní a ak nechcete byť ukameňovaní, hľadáte iné riešenia. Buď sa prispôsobíte a vlastne nežijete alebo nájdete cestu.
Pýtam sa teda, ak anjeli vedia, že toto je pre vás dobré, je to vari proti morálnemu kódexu? Proti ľudskému zákonu? Ako to teda je?
Nechcem byť zlá, ale v minulom roku som zažila prostredníctvom istej osoby toľkú nespravodlivosť, skorumpovanosť  tých, ktorí by mali byť vzorom... Zažila som to, ako vám ľudia bez mihnutia oka vrazia dýku do chrbta len preto, lebo sa nevedia vysporiadať sami so sebou a do niekoho si predsa udrieť treba. Keď sa pokrytec tvári ako moralista a moralista veselo porušuje všetko čo sa len dá. Keď je vidno len smietko v oku suseda, no brvno v svojom nie. Malomeštiactvo kvitne rovnako na vidieku aj vo veľkomestách, len sa tomu povie už inak – snobstvo.  Bude to tým, že vo vlastných očiach sme vždy s gloriolou na hlave?
Našťastie, týmto komplexom netrpím, aj keď poznám človeka, čo sa v zápale nenávisti snaží mi ju na tú hlavu nasadiť, aby si mohol kopnúť. Choré. Ale toto nie je o mne. Je to všetko o nás.
Neviem si pomôcť, mne z toho celého vždy vyjde len jedno. Existuje hriech? Hriech, keď nedodržím pôstny deň, hriech, keď sa nepomodlím, hriech, keď ukradnem jeden rožok, lebo som hladný, hriech, keď len ľúbim? Kde sú hranice toho, čo sa smie? Pýtam sa opäť.
"Keď chceš byť národný hrdina, ukradni milióny, ak chceš byť zlodej, ukradni stovku." - Neviem, ale takto to občas na mňa v tomto svete pôsobí. Čím viac zákonov, tým viac možností na porušovanie.
A pritom stačí tak strašne málo. To, čo som písala vyššie. Vážiť si tie hodnoty, ktoré sú hodnotami. Akýkoľvek život. Či ľudský alebo zvierací. Videli ste film Avatar? Veľmi sa mi páčila myšlienka ďakovania. Zabili ste zviera, aby ste sa mohli najesť – poďakovali ste sa mu za to, že vám to umožnil. Nezabíjali ste preto, lebo vás to baví, lebo treba vyskúšať nové zbrane. Myslíte si, že tie zvieratá necítia? Kde je dnešná mládež s vnímaním, ak s úsmevom na tvári týrajú napríklad mačky? Vtedy by som fakt vraždila, aj keď som zanietený pacifista. (A vraždy akéhokoľvek druhu sú pre mňa vždy hriechom.)
Dôležité je mať úctu k sebe samému. Ako môžete milovať niekoho iného, ak neľúbite sám seba? Ale nie sa obdivovať a spraviť zo seba egocentrika a tyrana na entú. Zlatá stredná cesta. Nie je láska ako láska...
Mať radosť, ak robíte iným radosť, ľúbiť, lebo láska je Boh. Tí hore nás milujú, všetkých. My si vytvárame svoju karmu, či sa nám vráti to dobré alebo zlé, tak pýtam sa ďalej – je láska hriech? Je hriech milovať človeka, ktorého by ste vlastne podľa zákonov ľúbiť nemali?
Budem neodbytná a pýtam sa zas a znova – ako to teda vlastne NAOZAJ je???? Čo môžeme a čo nie? Musíme byť nutne zlí, ak nie sme v súlade s mienkou spoločnosti, aj keď ide o spoločenské konvencie, ktoré zviazujú nášho ducha? Kto má právo na určovanie toho, čo je dobré a čo zlé? Kto má patent na rozum a to, ako sa máme cítiť?
Nuž, je to komplikované. Zákony existujú. Písané, nepísané, zákony džungle, etiky, morálky... Potrebujeme ich, potrebujeme žiť v tejto spoločnosti, aby sme mohli fungovať. To nepopieram a súhlasím s tým na plnej čiare. Veď ani jazdiť nemôžeme bez cestných zákonov, to by sme asi ďaleko nedošli. Zákony sú potrebné.
No sú aj nepísané zákony, ktoré síce majú svoje opodstatnenie, ale často ich význam sa dávno stratil v snahe ľudí mať patent na všetko.  Je mi koľkokrát smutno ak vidím ženu, čo sa nechá dobrovoľne otĺkať manželom, lebo rozvod pre ňu neprichádza do úvahy. Keď ju všetci presvedčia, že to je len jeho prejav lásky a ona ako dobrá manželka si to má vážiť a vydržať. Lebo je to sobáš v kostole a čo raz Boh spojil, to nik nerozdelí. No, pochybujem, že Boh má radosť z dodržiavania tohto – čoho vlastne? Koľko ľudí žije v spoločnosti iných len preto, lebo buď nemajú na výber alebo skrátka sú presvedčení o tom, že takto to má byť a basta. Môže ísť o mnohé vzťahy, v rodine, v práci, v priateľstvách. Hľadáme niečo, čo sa nájsť nedá, ak nepočúvame naše vnútro, to nás nikdy neoklame. A potom zistíte, že ste šťastie našli tam, kde by ste ho podľa písaných či nepísaných zákonov nájsť nemali. Nuž, naozaj je to komplikované, zložité a určite nechcem týmto článkom vyriešiť krivdy, nespravodlivosť či ľudskú skorumpovanosť. Kto mi dal právo súdiť iných? Nikto. To, čo je morálne pre vás, pre iných je nemorálne a naopak...
Preto chcem len jedno, žiť svoj život tak, aby som bola pokojná, šťastná, milovaná, aby ľudia okolo mňa cítili moju radosť a lásku voči nim, aby pri mne našli pokoj a harmóniu. Aby ma nikto nesúdil, ak ja nesúdim jeho, aby sme nechávali priestor každému a neubíjali jeho dušu len preto, lebo tak sa to musí... Chcem pomáhať, ak viem, že pomôcť môžem, chcem sa smiať a hľadieť nemým papuľkám do očí. Chcem zdravý rozum, vieru v dobro, rovnováhu v uvažovaní a posudzovaní toho, čo je dobré pre mňa. Nemôžem vedieť, čo je dobré pre vás. Teda, môžem si to myslieť. Ale vedieť  - to by ste mali vy.
Z maličkostí sa skladá svet a zmeniť svet môžeme. Stačí začať od seba... Tak začnime... Bez nutnosti posudzovať chovanie iných na merítkach čo nepasujú na každého rovnako. Nikdy neviete, čo ho k tomu viedlo...
P.S. Pre dôkladnosť, určite neobhajujem vraždu a týranie a tak podobne. Je to skôr o hodnotách našej duše...