Moje slovo do (ne)bitky

Pôvodne som chcela písať o niečom inom – dokončiť načaté, ale raz ráno som sa zobudila a po krátkej meditácii s anjelmi sa plány zmenili.
Zvyknem si dosť často vyberať anjelov či archanjelov na to, aby nejaký čas strávili so mnou. Len tak, aby boli pri mne, aby som vedela, komu sa mám prihovoriť a tak podobne. Zvyčajne si volám svojho anjela strážneho, aj keď predpokladám, že ten je pri mne vždy, bez žiadosti. No inokedy mám chuť mať pri sebe archanjelov. Volám Michaela, Uriela, Rafaela, podľa toho, čo mi hovorí moje vnútro. Neriešim to, len sa tým nechám viesť. A v to ráno sa mi po dlhej dobe v hlave stále dookola vynáralo meno archanjela Gabriela. Je to veľmi príjemný anjel, len moje ego na neho malo trocha ťažké srdce, no to som už našťastie prehrýzla, takže Gabriel, prepáč, stále pracujem na obrusovaní hrán.
Keď som sa teda zmierila a vyslovene súhlasila s tým, že chcem, aby denným spoločníkom bol archanjel Gabriel, odrazu som siahla za knihou, ktorú som už skôr len tak prebehla. Bez toho, aby som vedela, čo hľadám, som si nalistovala kapitolu o archanjeloch a začala čítať. Odrazu som natrafila na Gabrielovo meno a vysvetlenie, kedy ho k sebe máme volať. Normálne som sa potešila, lebo bez toho, aby som si toho bola vedomá, sa mi Gabriel neponúkol náhodou. Presne jeho podporu som ten deň potrebovala. Odrazu som si pripadala maličká, ja sa ješitím na archanjela, lebo je ku mne úprimný, nejaký čas sa tvárim, že ani nie je a on ma napriek všetkému ľúbi a s láskou sa mi pripomenul – „Potrebuješ ma, som tu, budem s tebou, nemusíš sa báť.“ Uznajte, nie je to dôkaz ich lásky k nám ľuďom?
Keď som tak čítala ďalej, v hlave sa mi vynorila ďalšia myšlienka, o ktorej som okamžite vedela, že musí byť od nich. Najskôr napíš o archanjeloch, potom pokračuj v iných oblastiach. OK. Tak poďme na to...

Archanjeli

Scarlett