Anjeli a ja...

>>> Návrat <<<

27.9.2009 - Scarlett

Pozor na želania

V živote človeka nemôže byť vždy len dobre. Nemôžeme plávať životom po hladkej hladine mora a veriť, že slabý vánok, ktorý cítime, vždy ostane takým príjemným. Raz musí prísť búrka. Ktorá zatrasie našou loďou, rozbúri more a v duši spôsobí smútok, sklamanie a žiaľ. A rôzne iné pocity. Presne také obdobie prežívam. Kedy mám pocit, že ma to hádže sem a tam a ja som stratila záchranný pás. Po búrke síce vždy vyjde slnko a treba sa naň tešiť, lebo potom sa nám bude ľahšie dýchať. Lenže čas búrky môže byť krátky, priemerný, no môže trvať aj dlho. A rovnako môže ísť o búrku so slabou intenzitou, kedy si uvedomujete blesky a hromy, ale nebojíte sa ich, viete, že to prejde každú chvíľu, možno keď opäť žmurknete, bude to preč... Čo však s búrkami, ktoré nie a nie prestať? Ktoré sa točia dookola a vy máte pocit, že už nevládzete, že asi by bolo lepšie sa pustiť lodného zábradlia a nechať sa unášať besniacim živlom vody? Poručeno pánu Bohu... Len nech sa toto trápenie skončí, či už to mám alebo nemám prežiť.
Nuž, napriek všetkým mojim vedomostiam a možno práve pre to, som sa v rámci nejakej skúšky a križovatky života (ktoré skutočne nemám rada) ocitla nie v búrke ale rovno v uragáne. Pocit, že už nie ste ani na dne, ale niekde hlboko pod ním, že nech sa na celú situáciu pozeráte ako chcete, aj keď vám je všetko jasné a rozumom pochopiteľné, srdce a duša kričia od bolesti, prehlušujú všetku logiku a nepríjemne vám ukazujú, o čo všetko môžete prísť... Keď vlastne sami neviete, či o to aj nechcete prísť, hoc paradoxne si plne uvedomujete, že by to pre vás znamenalo vnútornú smrť a vyprahnutosť. Skrátka v živote sú veci a znamenia, ktoré jasne ukazujú, čo vás trápi, že prišiel čas sa s tým popasovať.
Vyložila som si karty. Tarot, anjelské. Potvrdili moje pocity, navyše zašli aj tam, kam som ísť nechcela. Tarot býva naozaj veľmi nepríjemný keď chce. Dokonca aj anjelské, hoc sa všetko snažia zabaliť do láskavých odkazov, boli len strohé a vecné. Priamo ukázali – tam a tam, toto a toto... No dobre, karty mi pomohli pochopiť môj problém. Zároveň však ukázali, že to bude boj nad všetky moje doterajšie boje. Niečo, čo ma buď totálne položí alebo z toho vyjdem ako víťaz. Bohužiaľ, to, že karty neklamú, sa opäť potvrdilo. Boj so samým sebou je veľmi ťažký. Jeden z najťažších, lebo neviete, čo má vyhrať. Či ego alebo vyššie Ja. Ešte stále bojujem, viem, že zajtra sa nezobudím a bude to preč. Tento orkán ma zasiahol nepripravenú a na tom najcitlivejšom mieste. Takže to bolí jak sviňa a bojujem na toľkých frontoch svojej duše, až mám pocit, že ma to zabije. Použitie všetkej tej sily ktorú mám a ja jej mám veľa, je použitá na to, aby som našla silu bojovať a už dochádza na všetkých miestach. Nechcite vedieť, čo mi pomáha prežiť...
Po kartách prišli na rad anjeli. Vždy keď začne taká búrka, najhorší nie je začiatok, ale stred. No a keď som tam bola, keď búrka dosiahla takú intenzitu, že som myslela, že toto snáď ani prežiť nejde, vtedy som sa doslova a do písmena celé hodiny v tme rozprávala s anjelmi. Teda, ja som mlela a mlela a mlela. Prosila som, hádala sa a opäť prosila. Teraz vám tu dávam svoju dušu na dlani... Dušu, ktorá bojuje o záchranu. Alebo o budúcnosť. Hoc sama nevie, ako to dopadne... Či ten boj vôbec za to stojí, či nie je lepšie všetko zahodiť za hlavu, radšej umrieť a len prežívať ako mať pocit zrady. Nuž, vtedy som bola veľmi blízko ku kadečomu. Prosila som anjelov o to, aby som nemyslela, aby som zabudla... Aby sa isté veci z môjho života dostali na okamih preč, ale nie reálne preč, len preč z mojej mysle. Aby som nemusela MYSLIEŤ... V podstate si už ani nepamätám, čo všetko som chcela, lebo názory som menila rýchlosťou blesku.
Ráno bolo horšie než celá noc. Potrebovala som sa niekam dovolať. Nešlo to, telefón mi vždy hlásil, že číslo je nedostupné. To však bolo zvláštne, pretože presne z toho čísla mi prišla textová správa. Tak ma napadlo, či dotyčná osoba náhodou nevypla mobil, čo ma totálne zdeptalo... Nahnevalo... Začínala som byť zúrivá. Už len toto mi chýbalo! V tom som ale dostala sms, že človek na druhej strane má problém s tým, že vraj JA mám vypnutý mobil. Totálna somarina! Skúšala som poslať sms, nič... Skúšala som prezváňať na iné čísla, v pohode... Len na toto jedno, to najdôležitejšie som sa nemohla dovolať, hoc obe strany nemali žiaden problém. Vtedy som pochopila, že anjeli splnili moje nočné prosby. Oni to pochopili po svojom... Nakoniec sa síce situácia vyriešila, ODRAZU sa vyskytol technický problém rýchlo riešiteľný, ale až po mojich prosbách, že NIE TAKTO....................!!!!
Nuž, anjeli moji, ďakujem za pomoc, aj to bolo pre mňa znamenie, že pozor na želania a ich formuláciu. Momentálne bojujem ďalej a využívam všetky prostriedky na to, aby som harmóniu duše opäť našla, aj keď to zrejme neostane bez jaziev... Anjeli sa snažia ako len môžu. Cítim to, posielajú mi do rúk veci, ktoré sú pre mňa dôležitou skladačkou, sú všade.

Vo výklade denných kariet v kombinácii anjelských mi vyšla zaujímavá vec. Karta Sily a Alchýmie. V podstate som už viac lásky nemohla dostať. Anjeli mi tak hovorili, že napriek všetkým búrkam a orkánom v mojej duši sú so mnou a že aj keď to v tej chvíli nevidím, som na vrchole svojich síl a je čas využívať dar alchymistu. V preklade – viem premeniť svoje želania na skutočnosť. Hahahaaaa... Krídlatí to riskli napriek tomu, že v stave keď človek sám nevie čo chce, si môže želať naozaj dosť zaujímavé veci. Našťastie som sa to pokúsila nejakým spôsobom zužitkovať na tom, aby ma duša bolela čo najmenej. Okrem iného... Totižto, postupne som sa dostávala z oka búrky späť na rozbúrené more, hoc sa už dalo tušiť, že to najhoršie je za mnou. A mnoho predo mnou. Aby som to skrátila, potrebovala som sa nejakým spôsobom odreagovať, zmeniť prostredie, byť niekde, kde netreba rozmýšľať a byť s niekým, kto s mojimi démonmi nemá nič spoločné a ani o nich nepotrebuje vedieť. Tak sme s kámoškou vypadli večer do ulíc na dámsku jazdu a ja som v recesii vypustila z úst ani nie želanie ale hotové konštatovanie, ako celý večer dopadne a čo potrebujeme. Úplne nezvyknutá na to, že anjeli okolo mňa poletujú v najvyššej pohotovosti a plnia tie najmenej pravdepodobné veci čo sa mi preháňajú hlavou som fakt zo srandy vykreslila kamarátke večer plný zábavy, kde budeme obletované hviezdy. Kto mohol tušiť, že sa to splní do bodky??? Niežeby o nás za iných okolností nebol záujem z pánskej strany, naopak, nemávame núdzu o obdivné pohľady či šibalské úsmevy. Ale toto bolo jak koncentrácia motýľov pri svetle. Kamarátka chudina nemohla tušiť, že som to spôsobila ja a moji anjeli. Ale zas musím podotknúť, že to aspoň na nejaký ten čas, ktorý mi vydrží dúfam čo najdlhšie, pomohlo zresetovať hlavu, zahodila som všetky starosti a démonov vykázala na dno oceána. More sa odrazu rozostúpilo a ostal povznášajúci adrenalín z toho, čo sme zažili. Toľkú pozornosť, ktorú som vyvolávala bez toho, aby som len prstom pohla bolo aj na mňa priveľa. Bolo fuk jedno, či chalan mal 15 alebo 50. No, možno sa teraz tak trocha vyhrievam na lichôtkach, pomaly bitkách o to, kto pri mne bude... V každom prípade to bolo príjemné a pre mňa naozaj ako liečba šokom. Nakoniec sme museli doslova ujsť, lebo zas obdiv je fajn vec, ale zdravý rozum a miera hranice slušného správania nás neopustila. V taxíku sme sa nevedeli prestať rehotať, myslím, že obom nám večer plný obdivu prospel.
Takže zas a opäť mi anjeli dokázali, že sú tu. A aj keď som v poslednom čase mala pocit, že ich až tak nevnímam, neznamenalo to, že tu nie sú. S nimi je to ťažké, lebo ako z vlastných skúseností tvrdí Hellar, málokedy človeku pomôžu dostať sa ďalej láskavým spôsobom, naopak, učia nás na veciach, ktoré nás idú vnútorne rozhodiť na milión kúskov. Ja však naozaj môžem ďakovať celému nebu alebo kde to sú, že keď som naozaj na tom veľmi zle, keď vidia, že moje sily nie sú nekonečné, dokážu kmitať statočne rýchlo... V podstate musím uznať, že toto bola zrejme jedna z najsilnejších koncentrácii ich pomoci. Zatiaľ vždy stačili maličkosti, ktoré ma posunuli vpred a ukázali, kde je pokojné jazero. Toto ale bolo iné a ja viem prečo... Neviem kam ma to dostane, ale veľmi chcem, aby ten pocit, ktorý sa rozhostil po rozostúpení mora dlho ostal. Ešte som z oceánu nevyšla, stále nado mnou visia vlny a kedykoľvek sa môžu prevaliť cez moju malinkatú postavu. No akosi na nich zdola pozerám s dávkou alchymistických emócii. Pocit, že ste obklopení magickou aurou je naozaj fantastický. Teraz len tŕpnem, čo všetko sa ešte vyplní, lebo zas paradoxne anjeli spĺňajú vždy to najmenej pravdepodobné moje želanie. Ako keby sa táto búrka nemala skončiť vážne ale bláznivo. Netuším. Eufória raz opadne a ja neviem, čo tam nájdem. Ale teraz neriešim, aspoň na chvíľu sa nechám unášať delfínmi... Čas na boj je vždy.
Krídlatí, naozaj ďakujem...

>>> Návrat <<<