Anjeli a ja...

>>> Návrat <<<

 

30.05.2009 - Scarlett

Na mojej stránke dominujú hlavne anjeli. Veď len vďaka nim som ju vôbec začala písať, to všetko ostatné prišlo akosi samo.
Možno si pomyslíte, že veci, ktoré tu píšem sú len vymyslené, že si niečo nahováram, ale nie. Vôbec nie. Ak mám byť úprimná, trvalo to nejaký čas, kým som vôbec akceptovala skutočnosť, že anjeli nie sú zaujímavosť k popoludňajšiemu čaju, že to nie je len fáma, jeeeej, bolo by fajn, keby naozaj existovali, poďme sa tváriť, že to tak je. Ako som už niekde písala, o ezoteriku som sa zaujímala vždy, ale rozumom som to musela vysvetliť len ako koníček, zábavu. Nič vážne, nič dôležité, nie reálne.
Potom som konečne vzala „na milosť“ Amonreu a všetko krásne vysnívané sa zrútilo, lebo odrazu to bola skutočnosť. Môžete veriť ako len chcete, ak to naozaj nevezmete v úvahu, ak to neprijmete do srdca, len snívate.
Anjeli to o mne vedeli, vedeli kedy je čas na toto a kedy na tamto. Bohužiaľ, niekedy človek potrebuje dostať riadne po nose, aby precítil realitu schovanú pred ostatnými. Možno pre mnohých budem vyzerať ako „snílek“, nerealista, no ja viem, že teraz konečne VIEM. Už to nie je viera, už je to vedomosť.
Anjeli sa mi pripomínali celý môj život, ale ja som to nevidela. Aj vám sa pripomínajú, každému z nás, ale na 99,99 % sa tvárime, že to nevidíme, necítime, že je to náhoda, že sa nič vlastne nedeje. Maličkosti, ktoré si ani neuvedomujeme. Keď sa vám otvoria oči, odrazu toľko vecí dostane iný rozmer, skrytý význam. Nejdem presviedčať ateistov, že majú anjelov strážnych. Majú, ja to viem, oni tomu veriť nemusia. Je vecou každého z nás, čomu dáme prednosť.
Napriek mojej viere som niekde vo vnútri stále pochybovala, či mi náhodou „nešibe“, či nespadnem do nejakej pomyselnej priepasti bláznovstva a neskončím na psychiatrii. Naozaj nie je jednoduché pustiť sa rozumu a začať používať aj iný zmysel než je sivá kôra mozgová a jej neúprosná faktická logika. Priateľ ma často varoval, aby som nestrácala rovnováhu, aby som šla rovno. Zlostila som sa, že mi neverí. Ale musel prísť čas, keď som žila ako vo sne a nevedela sa zastaviť a vidieť uzemnené veci, keď som lietala v oblakoch spirituality a otvárala všetky dvere, ktoré sa mi darilo otvárať. A potom konečne poznanie a pokoj v duši, vyrovnanosť s tým, že už to nie je len sen a zbožné želanie, že anjeli sú tu, že o tom viem a že mám také dary aké mám. Pochopenie, že nemôžem mať všetko. Rovnováha medzi nebom a zemou.
Veľa ŽE... však? Ale naozaj málokedy dostaneme všetko zadarmo, mnohokrát si to musíme vyskúšať na vlastnej koži.
Mala som to šťastie, anjeli mi dali dôkaz o tom, že sú so mnou. Amonrea ma hodila do vody a ja som musela plávať. Tápala som, bola som stratená a bezmocná. Postupom času som si začínala utvárať obraz, tešila som sa z toho. Ale stále tam bolo to ale... Nuž a tak bol čas dokázať mi, že sú. Nikdy nezabudnem na chvíľu, keď som skutočne VEDELA, že SÚ.

Mám doma zvieracieho miláčika, ktorý mi zdrhol zo zabezpečeného bytu. Nikomu to neprajem, ten pocit bezmocnosti, keď viete, že zvieratko (nie je to pes a ani mačka) sa domov nevráti, pretože nevie kde. Asi hodinu som behala po sídlisku s baterkou a plakala o dušu. Nikde nebol a mne v tej tme bolo jedno, či sa nestratím aj ja. Celý čas som prosila anjelov, aby mi pomohli, veď to moje zlatko si nezaslúži umrieť na ulici. Spätne si uvedomujem, že v mojej prosbe bolo schované to neveriace, ak ste, ak naozaj ste, musíte mi pomôcť, MUSÍTE!!!! V skutočnosti nemuseli, ale vec sa má tak, že môj ľadový medvedík sa musel stratiť, aby som ja na konci pochopila pravdu, ktorá ma udrela medzi oči. Po neúspešných pokusoch a prelietaných kilometroch som rezignovala a šla domov. Sadla som na stoličku, a skutočne odovzdala moje obavy anjelom. Bola som tak zúfala, tak nešťastná, ale jednoducho som si povedala, že ak sa má nájsť, anjeli mi ho nájdu a privedú domov. Myslela som to doslova. PRIVEDÚ. Verte, neverte, priviedli. Ako náhle som celé zúfalstvo poslala hore s vedomím, že sa to skončí dobre, lebo jednoducho anjeli to inak nepripustia, zazvonil zvonček. Sused ma volal von a ja som zbadala moje srdiečko kráčať domov. Bol špinavý, vystrašený, netuším kde bol, nemal šancu sa vrátiť, neexistuje, no napriek tomu išiel presne. A to pritom ušiel z celom inej strany, teda si nemohol pamätať cestu. Vtedy som mala prvýkrát pocit, že už neverím, že už viem. A je to rozdiel. Možno malý, ale je.

Postupom času som sa s anjelmi naučila komunikovať. Potrebovala som niečo súrne nájsť. Neexistuje, málokedy nájdem niečo, čo súrne potrebujem. S Amonreou sa smejeme, že sa s nami hrajú na schovávačku. Lenže to už som za sebou mala celkom dobrý výcvik a požiadala som ich o pomoc. Už viem ako na to, ehm. Výsledok? Odrazu som presne vedela, kam mám ísť a čo otvoriť. Takto mi pomohli viackrát. Ale nefunguje to len tak, že poviem a už viem. Niekedy musím pre to aj niečo urobiť. Dokážem sa s anjelmi hádať, rozprávať, dokonca aj cítiť. Rozhovory sú len v mojej hlave, nepočujem, ale sú mojimi dôverníkmi.

Bol istý čas, že som sa na nich hnevala. Nerozprávala som sa, nevykladala som karty. Hnevala som sa, že pri našom učení nás dosť často trápia. Ale je to tak, niekedy si musíme užiť, aby sme sa niečo naučili. Keď to už trvalo mesiac, keď ma nechali sa vytrucovať, odrazu ma zalial neodbytný pocit, že mi niečo chýba. Konečne som vzala karty do rúk a vedela som, že som doma. To bol ďalší zlom v mojom kartárskom umení, lebo odvtedy mi karty vychádzajú jedna radosť. Lebo som vedela, že nimi musím niekomu pomôcť. A podarilo sa.

V istú noc ma zo spánku vytrhol zaujímavý zvuk, akoby mi niekto hmkal do ucha. Bol to krásny hlas. Zobudila som sa. Mala som sa zobudiť, lebo moje sny v noci sú hotové sci fi a verím, že často aj astrálne cestovania. Len hmlisto si pamätám, že sa mi ten sen nepáčil, ale viete sami seba zobudiť, keď spíte? Napriek všetkému som z toho zvuku mala príjemný pocit, otočila som sa na druhý bok a spokojne zaspala. Asi o tri dni som si z netu stiahla nejakú meditáciu venovanú archanjelovi Rafaelovi. Ľudia o tom tvrdili, že je to sila, vraj to s nimi zamávalo. Aj so mnou, keď som zistila, že presne ten hlas mi spieval do ucha a dokonca presne to isté. Náhoda? Predzvesť, že toto teraz potrebujem? Neriešim. Nie je čo. Skrátka som šťastná, že som počula anjela.
Alebo Uriel, archanjel psychológ, ktorý vám pomôže nájsť to hlavné, čo vám v probléme uniká. Uriela mám veľmi rada. Už som to písala aj pri archanjeloch. Ak mi je najťažšie, volám jeho. Ak mám problém a cítim, že sa hnevám, keď mi chýba vyrovnanosť a pokoj, myslím na Uriela. Možno mi často pomáha len myšlienka, že je pri mne aj keď to dokázať neviem. No raz som ho cítila. Nepamätám si presne čo ma vtedy rozhádzalo, ale nemala som na duši pokoj a bránilo mi to v spánku, bola som nahnevaná už na všetkých, lebo sa mi videlo, že je toho veľa. A požiadala som Uriela o pokoj, lebo som potrebovala konečne spať. Ten pocit, čo som vtedy zažila, bol nádherný. Teplo, ktoré sa rozlialo po celom tele od hlavy nadol, na tvári úsmev a lahoda na duši. A bez toho, aby som rozmýšľala alebo ostala v úžase, som sa tak spokojne uložila a v ten moment zaspala. A to sa o ňom hovorí, že je jeden z najprísnejších archanjelov. No na mňa pôsobí veľmi dobre. Milo, príjmene, niekedy mám pocit, že ma kolíše v náruči. No, asi toto potrebujem. Inak ich pramálo zaujíma, čo chceme my, vedia, kam máme ísť a pomôžu nám tam, aj keby sme sa bránili zubami nechtami, niekedy naozaj za cenu pre nás neprijateľnú.

Teraz keď sa tak nad tým zamyslím, ak máte zážitok, ktorý je spojený s anjelmi, buď ide o niečo veľké, prevratné a vám sa otvoria oči, alebo ide o niečo, čo sa vám zdá maximálne prirodzené v tej chvíli. Zážitok, nad ktorým sa nezamýšľate, len ho beriete ako keby to bolo normálne. Až potom, neskôr vám odrazu docvakne, čo sa vlastne stalo. Uvedomíte si, že za normálnych nám logických okolností by sa to nestalo.
Maličkostí s anjelmi je veľa. Keď som si uvedomila, že mám nejaký ten dar, chcela som odrazu všetko, bola som hladná po novinkách a tajomstvách. Ale nejde to. Testovacie obdobie mám momentálne za sebou, hádam sa k nemu vrátim až o hodný kus neskôr. Teraz som s anjelmi spojená pomocou kariet, pretože tie mi anjeli pripomínali nech som sa pýtala kohokoľvek. A ja ich z tých pomaľovaných papierikov naozaj cítim. Spím s nimi, držím, keď mi je ťažko, ťahám, ak mám problém, hádam sa s nimi, ak sa mi niečo nepáči a zisťujem, či ich znamenia chápem správne. Každým dňom je to lepšie. Takým lakmusovým papierikom je môj priateľ, ktorému zvyknem ráno ťahať karty dňa a on mi večer povie, či boli pravdivé. Vždy sa zasmejeme, keď zistíme, že áno. Len je ťažko úplne presne identifikovať udalosť, no vo všeobecnosti sa vo výklade nemýlim.
Takže ak ste toto celé prečítali, klobúk dole. No mala som nutkanie to napísať. Už dlhší čas mi v hlave zneli slová, ktoré neviem zastaviť...

>>> Návrat <<<