Anjeli a ja...

>>> Návrat <<<

01.01.2012

Ako chutí prehra

 

Čítate dobre. Je tam slovo prehra. Nie výhra. Výhra je fantastická. Je to šťastie, radosť, zázrak, možno niečo, na čo ste zvyknutí... Čo ja viem? Ale teraz nejde o výhru, ide o prehru. Ako podľa vás chutí prehra? Je dobrá? Zlá? Hnusná? Trpká?
Osobne nerada prehrávam, aj keď chyby si uznať viem. Len som taký rožkatý kozorožec, ktorý musí ísť nahor, najlepšie kľukatými chodníčkami, veď čo rovno...
No napriek tomu som po nejakých tých pár trpkých mesiacoch a trucovania na anjelov pochopila veľa vecí. Ďakujem krídlatým za všetky lekcie, ktoré ma v živote posunuli ďalej.
Nový rok so sebou okrem predsavzatí prináša aj mnohé bilancovania. Keď som tak bilancovala ten svoj rok, vývoj, úmysly, postup, uvedomila som si, že som dostala jeden krásny dar. Ešte som sa s ním síce nezžila úplne, ale dôležité je, že som ho KONEČNE pochopila nielen hlavou, ale aj dušou. Vedela som to už dávno pradávno, len len len ... sa na obzore mojej modrej oblohy objavovalo ego, ktoré akosi nechcelo uznať prehru.
Ten dar som nedostala tento rok. Dali mi už skôr, len vtedy som to za dar teda nepovažovala. Nechcela som ho a pocit bolesti ma pomaly zabíjal. No anjeli mi nedovolili ísť tam dole, kam som tvrdohlavo smerovala – a just! Urobili všetko preto, aby mi ukázali slnko, dúhu. Postupne som opäť otvárala oči a aj srdce životu. Dostala som to najkrajšie, čo som dostať mohla. Minulosť, prítomnosť aj budúcnosť. Všetko v jednom – tu a teraz.
Tá cesta trvala dlho predlho, aspoň z môjho pohľadu. Vždy, keď som mala pocit, že som tomu konečne ušla, že som prešla páskou víťazov, narafičili na mňa niečo, čo ma rozhodilo. Už som síce nikam nepadala, nebol dôvod a ani chuť, no zjavoval sa pocit trpkosti, možno krivdy. Najčastejšie to bola ale zlosť. Začali na mne testovať sínusoidu ega, odpúšťania a prijímania. Hrozné...!!!
Všetko zlé je na niečo dobré a všetko dobré nakoniec má v sebe aj niečo z toho zlého. Ach, filozofia života. Po istej terapii, ktorú som nazvala imaginárnou face to face, som sa dopracovala k veľmi zaujímavému zisteniu a to ma nesmierne potešilo. Akoby zo mňa spadli okovy. Asi to moje zranené ego potrebovalo niečo takéto – uvedomenie si samej seba a mojich vnútorných pocitov. Viete, najťažšia cesta je cesta do hlbín vlastnej duše. Divili by ste sa, aká je hrboľatá, kľukatá a sakra náročná, ak to myslíte vážne. Takže očista a pravda, ktorá vyplávala na povrch bola pre mňa oslobodením a možno aj miernym prekvapením. Ale naozaj len miernym.
Začal nový rok. A mne sa zas objavil ten hnusný bod – prehra. Akosi nad tým z času na čas uvažujem a aj keď je to pomerne málo, mám pocit, že je to predsa len sakra veľa. Keď som si vykladala anjelské karty ako prognózu na tento rok, ako prvý sa mi ukázal archanjel Uriel. Zbožňujem ho. Je to taký psychológ duše a dokáže ma s pokojom Angličana nasmerovať tam, kam chce.
Uvažovala som nad tým, čo mi chceli povedať a keď je to niečo, čo sa mám rýchlo naučiť, neváhajú a šepkajú mi v hlave ostošesť. Dnes tomu nebolo inak. Ukázali mi to, čo ma dokáže dosť rozladiť (čomu sama celkom dobre nerozumiem) a tak som sa zasmiala, že fajn, už sme to dali do truhlice, potom tomu odstrihli krídla, vypustili, nechali lietať(tie krídla dorástli znova) ale mimo môj priestor. Lenže tá okrídlená vec sa mi vracala a pichala. (Nemyslím anjelov.) Uriel sa len usmial, počul, čo si myslím. Vtipne som totiž poznamenala, že už to len vymetiem metlou! Veď je to len moje zranené ego a s tým si nejak poradím, no nie? A vtedy Uriel povedal – „prečo si myslíš, že tá prehra je prehra? Čo ak to bola výhra?“ Usmiala som sa. Je veľmi ťažké oponovať niekomu, kto má pravdu. A že choď a napíš – Ako chutí prehra. Tak sedím a píšem. To, čo mi stihol povedať v zlomku sekundy, mne bude trvať oveľa dlhšie.
Takže moji milí. Prehra je ako výstup na najvyššiu horu sveta. (Občas.) Nie vždy je prehra trpká, aj keď ona trpká je vždy. Paradox? Ale nie. Je trpká, lebo to tak prežívame, lebo nás má niečomu naučiť, prípadne priučiť, záleží od okolností. Kým sa hore vyštveráte, preplačete kopec sĺz od bolesti, únavy, znechutenia, prekážok, no nemôžete inak, len ísť hore. Napriek tomu, že čím ste vyššie, tým menej kyslíka máte. Jednoducho máte pocit, že sebatrýznenie je to pravé, čo potrebujete. To je prehra. Cesta nahor, ktorá ale má sladkú príchuť – možno tam nájdete to, po čom tak nekonečne túžite, možno konečne dokážete, že ste si to nezaslúžili, možno možno a ďalšie možno, ktoré vám ego a ješitnosť a čo ja viem čo ešte bude šepkať, pichať, vracať sa ako bumerang. Čím ďalej to odhodíte, tým horšie sa to vráti. Prehra je len cesta... Vrchol hory, to je výhra.
Dnes som na seba pyšná. Moja cesta na najvyššiu horu sveta je tesne pred vrcholom. Ešte nie som celkom hore, ale chýba mi k tomu len centimeter... Kým toto celé dopíšem, už budem hore. To je rýchlovka, čo? No, keď máte v zadnici anjelskú nohu (pomyselnú), tak sa niet čo čudovať...
Vďaka Urielovi som dostala do srdca to, čo som už pradávno mala v hlave. Len nejaký zaspinkaný colník odmietal precliť túto vzácnu komoditu a pustiť to. Asi tam nemám Schengen.
Síce som v istej veci prehrala, dostala som takú po papuli, že som to veľmi dlho predlho nemohla rozdýchať, ale nakoniec som pochopila, čo mi od začiatku vysvetľovali a ja som to po centimetroch do seba dostávala, že som vlastne VYHRALA! Našla som vrchol najvyššej hory sveta. Dostala som toľko čo by som nebola dostala. Našla som harmóniu, pokoj, lásku, vášeň, možné aj nemožné, našla som cestu k anjelom. Našla som anjela. Našla som seba. Našla som dračicu, ružový vesmír, zelenú a bielu, našla som žlté radosti, naša som stred samého stredu. A to by som nebola našla, ak by som vtedy neprehrala. Nič z toho by sa nedialo... Nemala by som dôvod pustiť sa na cestu hore kopcom.
Ako chutí prehra? Každému inak. Tá moja zmenila chuť. Už to nie je ocot zmiešaný s kyslými jablkami. Chutí ako  teplé gaštany, vianočný punč, pusa pod jedličkou, ako pivo v horúčave, hruškový džús, ako smiech bez dôvodu, plač zo smiechu, ukradnutý vankúš, chutí presne tak, ako chutiť má. A má toľko chutí, že o mnohých ešte ani neviem...
Posledná skladačka zapadla na svoje miesto... No môže sa tento rok začať lepšie? Nie. A prečo?

Lebo prehra je niekedy (často) výhrou...

 

 

>>> Návrat <<<