Anjeli a ja...

>>> Návrat <<<

2.8.2010

Definitíva života

Keď sa zavrú jedny dvere, automaticky sa otvoria ďalšie. Keď na križovatke zasvieti červená, inde nabehne zelená. V živote sa striedajú deň s nocou, slnko s dažďom, búrky s horúčavou... Rovnako je to aj v našich dušiach. Raz sme šťastní, potom nešťastní, smutní či veselí, energickí alebo apatickí. Všetko má svoje miesto, aj križovatky, ktoré naozaj neznášam.
Najťažšie je sa v živote rozhodnúť, no myslím, že občas je podstatne ťažšie sa zmieriť s rozhodnutím. Keď zvažujete, či ste sa predsa nemali rozhodnúť inak. A ako by to bolo celé dopadlo, ak by to bolo tak a nie onak. Nuž, zrejme v takýchto chvíľach už nemá zmysel pochybovať o tom, kam sme sa rozhodli vydať.
Pred necelým rokom Krídlatí urobili v mojom živote neskutočný škrt cez rozpočet. Rozhodli sa a sekli sa. Ale len v jednom jedinom bode. Ešte som nebola pripravená na ich rozhodnutie. S odstupom času sa na to pozerám trocha inak, je tam istá dávka nadhľadu a aj nových skúseností. Neodhadli presne moju reakciu, ale napriek všetkému sa nedali odradiť. Presne vedeli, kam ma chcú dostať a tlačili na mňa nech sa pustím toho starého, čo pre mňa v tom čase malo obrovský význam. Urobili naozaj aj nemožné, aby som si tým peklom prešla. Uľahčovali mi to no súčasne sťažovali. Nakoniec mi odstavili vnímanie, museli, inak by o mňa prišli. Rozhodla som sa spraviť niečo, čo nemohli pripustiť. Ale Anjela oklamať nemôžete. On síce nezmení vaše rozhodnutie, no vie vám to sakra znepríjemniť. Máme slobodnú vôľu, do nej zasahovať nemôžu.
Pomaly, krok za krokom, s trápením a bolesťou v duši, obalená anjelskou fóliou som kráčala ďalej týmto nádherným životom. Dlhý čas som mala pred očami len mraky, ktoré sa postupne posúvali niekam preč a vychádzalo slnko. Začali sa ukazovať prvé výsledky mojej cesty. Čím viac som trucovala, tým viac mi bolo ťažšie. Nemala som inú možnosť, len prestať hľadať iné možnosti a ísť tou, ktorou chceli.
Až som došla do cieľa. Chvíľu so zvláštnym smútkom víťazov som sa držala hnedého mosta. Nie a nie sa ho pustiť. Bála som sa ísť do bielej krajiny. Anjeli harmónie mi o dušu ukazovali nové dvere, pýtali sa, prečo ich vždy miniem... Lebo som sa bála. Bála som sa budúcnosti a chcela som späť minulosť, ale to nejde. Nakoniec minulosť zohrala veľkú úlohu. Ale minulosť celkom minulá, tá, keď som bola inde, v iných životoch.
Darmo, ak sa máte niečo dozvedieť, dozviete sa to. Odrazu som nemala čas sa držať hnedého mosta, pustila som sa a šla maľovať biele miesta pestrými farbami. Myslela som si, že som konečne za vodou. Že teraz je to tak, ako to malo byť. Nuž, aj áno aj nie. Krídlatí celkom spokojne pozorovali, ako sa prestávam brániť a robím čo mi kážu. Ukázali mi viac, pustili ma k sebe bližšie (alebo opačne?). Cítila som ich viac, komunikovali inými kanálmi. Mala som pocit rastu, lepšej vzájomnej blízkosti. Konečne som začala byť spokojná, začala som opäť žiť, nielen prežívať.
Vždy keď mám pocit, že som na konci, prídu a povedia, nie, ešte si neurobila toto. Dosť dlho na mňa mierne tlačili, chceli po mne jednu vec, do ktorej sa mi strašne nechcelo. Bála som sa, že to nezvládnem, že kým sa to nepovie nahlas, tak to skrátka ani nie je. Hundrala som, že všetky ich vízie v mojej hlave sa napĺňajú s neskutočnou rýchlosťou a chcela som zastaviť čas. Nešlo to. Nakoniec som nabrala odvahu a urobila čo po mne chceli. Výborne, oni sa usmievali a ja som plakala.
Dotiahli ma až do cieľovej rovinky jednej životnej kapitoly. Ukázali na dvere a povedali: „Zavri ich, za nimi sa otvárajú ďalšie.“ Zavrela som, ale ten pocit definitívnosti je strašný. Pretože umrelo niečo, na čom mi záležalo, aj keď sa zrodilo niečo nové, na čom mi záleží tiež. A opäť vmiešaná minulosť. Definitívny záver so slovami – teš sa... Usmievam sa, cez slzy, zatiaľ ešte stále cez slanú bariéru vidím nové dvere a je ich niekoľko. Sú vedľa seba a ja viem, že si nemusím vyberať. Oba vchody sú tu pre mňa, paradoxne prejdem súčasne tu aj tam... Vlastne, jednými som už prešla, už pár mesiacov dozadu, len som sa nemohla dostať ďalej, kým som neuzavrela istú časť svojho života. Definitívna bodka. S pomlčkou – ideme ďalej, len iným smerom.
Viem, že je to správne, že to tak musí byť. Viem, že chcú pre mňa, tak ako pre každého jedného človeka na tejto matičke Zemi len to dobré. Oni sa tešia, sú spokojní ak rastiete, idete duchovne nahor. Hoc nám sa tá cesta nemusí páčiť. Teraz už naozaj viem, že to inak ani nemohlo dopadnúť. A aj keď som uzrozumená so všetkým, neznamená to, že neprežívam nostalgický smútok. Uvedomujem si, že bez tohto rozhodnutia by som nešla nahor. Ostala by som niekde dole a to predsa nechcem. Donekonečna mi trpezlivo vysvetľujú, že inak to byť nemôže a nechápu, prečo zas kukám cez plece.
Dnes som zavrela dvere. Definitívne. Už cez ne nevidím, ale ešte pred nimi postávam. Neviem sa rozhodnúť, čo mám robiť s tým balíkom v duši, čo mi ostal. Či ho nechať na prahu alebo vziať sebou. Sú v ňom všetky spomienky, radosti, smútok, smiech, láska, maličkosti ale aj dôležité rozhodnutia. Rozhodnutia, ktoré boli urobené už dávno, len sa o nich nehovorilo. Nedali sme tomu úradnú pečiatku. Dnes už nie je možné podať odvolanie. Vyhlásenie nadobudlo právoplatnosť.
Stále prešľapujem a raz neviem čo s tým.
Poletuje tu malý cherubín, v ruke má košík, prútený, páči sa mi. Čaká. Musím sa zasmiať, v mojej fantázii vyzerá neskutočne. Trepoce krídlami a v mysli počujem jeho myšlienky. Veď dobre... Dám to tam, ale niečo si z toho batoha vezmem. Posledné slová, ktoré pohladili dušu...
Mám dvojča. Prvého ľudského anjela. Pri ňom som prvýkrát počula šušťanie anjelských krídel. Má zvláštny pohľad na svet. Povedal mi krásnu vetu: „Máš niečo nové.“ Myslel tým, že som prišla o jedno preto, aby sa mohlo zrodiť to druhé. Ako Fénix... A následne môžem prežívať to, čo sa rodilo súbežne s umieraním.
Komplikované? Nie. Úplne jednoduché. Vždy keď niekto umrie, iný sa narodí. Keď sa skončí jeden deň, začne sa noc, aby sa mohol deň zrodiť nanovo, aby opäť mohla ožiť tmavá noc...
Ešte chvíľu potrvá, kým preradím výhybky, kým sa naučím orientovať v neznámom a predsa tak dôverne staronovom prostredí.
Definitívum bolí. Ale dáva aj krídla. Verím, že Anjeli vedia čo robia. Tentoraz som sa vzdala slobodnej vôle. S vierou, že už len poletím... Smútok nechám vzadu a budem sa tešiť všetkým novým dverám, ktoré sa predo mnou otvárajú.
Ak ste v živote niekde, kde tiež potrebujete zavrieť jedno a otvoriť druhé, plne vás chápem. Prajem vám veľa energie a radosti pustiť sa starého a užívať si to nové. Aj keď to zvyčajne na začiatku bolí. Prajem vám a aj sebe, nech to obdobie prechodu je čo najkratšie a najľahšie. Nech nostalgia pomaly bledne...

 

 

>>> Návrat <<<