Anjeli a ja...

>>> Návrat <<<

13.06.2010

Anjeli po druheeeee.... Ha, pokúšala som to napísať skôr, ale akosi sa mi najlepšie píše v noci. (niekde som sa dočítala, že nejaká kočka svoje chanelingy píše od druhej do piatej alebo tak nejak, vraj ju anjeli vtedy budia). Zaujímavé.

Nuž, kde som to prestala v Anjeloch 1? Aha, že robíme chybu, ak im prikladáme ľudské vlastnosti. Poľudšťujeme si ich.

Hm, neviem ako vy, ale ja túto chybu robím často aj keď je mi jasné, že by som nemala. No môj mozog je predsa len ľudský a neviem vždy vnímať anjelskou logikou. Dosť výrazne mi pomáha veľa štúdia  - hlavne na nete - aj keď tam fakt nájdete čokoľvek.

U Helar som našla jedno video, kde bolo naozaj veľmi krásne ukázané, čo sa stane, ak svojmu anjelovi dáme tvár, ak sa presvedčíme, že Anjel je náš vysnívaný princ na bielom koni. Aj ma napadlo meno toho princa, ale z bezpečnostných dôvodov ho nemôžem napísať. :o))) Myslím, že by som mala hneď kandidátky na to, ktorá mi vyškriabe oči ako prvá...

Nuž, vtedy sa náš Anjel stane niekým, o koho sa budeme chcieť tak oprieť, až doslovne spadneme na hubu. (sorry za výraz)

Ako keby ste chceli objať dymovú clonu. Vidíte ju, má svoj tvar, možno aj vôňu, je s vami kámoška, ale keď ju objímete, spadnete... Tým nechcem povedať, že o anjelov sa nejde oprieť, ide, ale... Štve ma, že tam vždy nájdem nejaké ALE. Skrátka krídlatých (už viem, od koho mám tento výraz - Od Helar) treba vnímať tak, ako naozaj sú. Teda energie, niečo, čo sa nedá vidieť, chytiť, dá sa to len vnímať svojim vnútrom. Možno vám v tom pomôže fantázia (mne určite pomáha) a aj niečo zbadáte, ucítite. V tomto kontexte som na tom celkom dobre. Som niekde v plienkach, občas s dávkou konského skepticizmu, aby som nakoniec aj tak skonštatovala, že nie je dôležité to, čo si myslia iní, ale ako to vnímam ja. Možno som pošahaná anjelmi, (pošahaná = správne milo trafená, prebratý výraz od môjho ľudského anjela) ale ja ich (pre mňa) NAOZAJ cítim. Stále síce chcem to, čo mať nemôžem. Chcem vidieť sexi chlapa s božským úsmevom, širokou hruďou, pohľadom, v ktorom sa stratíte  - ako ku mne príde, zaškerí sa a ja odpadnem celá od dojatia, že - Aha, toto je môj anjel strážny, s ktorým prežívam 24 hodín denne. No nie je úžasný?

Ale ale ale... V hĺbke duše viem, že to tak nefunguje. Že Anjel je pocit, niečo, čo vychádza z vás samotných, nie chlapík, ktorého treba vyzerať spoza roha. Čo je škoda, lebo dnes mám nejakú vtipnú náladu a celkom rada by som sa pochválila sexi anjelským bodyguardom. Čo by zo mňa nespustil oči a vždy ma tak ochranársky a žiarlivo strážil a zakrýval krídlami. Božská predstava. Ale v zmysle krídlatých absolútne mylná. Vhodná skôr pre červenú knižnicu.

Páči sa mi teória, ktorú rozvinula Helar. Anjeli sú okolo každého z nás. Bez rozdielu. A zobudia sa na nejaký podnet. Uvažujem, kedy sa zobudili u mňa. Alebo presnejšie, kedy som sa zobudila ja. Vnímala som anjelov skoro celý život, len som tomu nevenovala pozornosť, nechcela veriť a bavila sa na tom. Amonrea, tá bola katalyzátor na to, aby som si povedala, baba jedna, keď v to verí Amonrea, keď v to verí tak, že sa za to nehanbí, prečo by som ja mala mať strach? Lebo strach je najväčšou prekážkou na to, aby ste si to naplno uvedomili.

Prešla som rôznymi skúsenosťami. Od potvrdenia prvých vedomostí až po neskoršie vlastné rozvíjanie poznania. Od pocitu, že nestačí len veriť a čakať, že sa niečo zmení, jednoducho veriť je fajn, vedieť ešte fajnovejšie. Inými slovami - veriť nie vždy znamená naozaj veriť. Anjelov skrátka treba akceptovať. Takých, akí sú.

Nemôžem vám povedať  - Anjeli sú takí a takí - pretože pre každého sú iní. Píšem tu o sebe a o svojom vnímaní, o vlastných predstavách.

Pre mňa sú krídlatí neskutočne dobrí priatelia, ktorých raz cítim viac, inokedy menej. Ktorí mi zasahujú do života, usmerňujú ma ale aj ma nechajú si prejsť skúškami, ktoré ma niekam posunú. Len hádam je to väčšinou hore, nerada by som cúvala. Sú to moje zlatíčka, ktoré neskutočne milujem, pri ktorých sa učím a každým dňom viac o nich viem, aj keď v skutočnosti toho viem tak akurát toľko, čo sa za môj mrňavý malíčkovský necht vojde. Som ako škôlkar, ktorý objavil hračku a postupne ju rozoberá aby zistil, čo je vo vnútri. Na akom princípe funguje, ale aj tak to nepochopí. Len má odrazu strašne veľa súčiastok. Mám veľa informácii, veľa skúseností, veľa otázok typu Prečo? . Ale aj tak sa dozviem len to, čo mám.

Chcela by som veľa, chcela by som všetko hneď  a zaraz a oni ma držia na zemi a nedovolia mi to. Bojujem často sama so sebou, lebo by som chcela byť tam ďaleko, ale našťastie nemám sedem míľové čižmy. Mám len svoje vnútorné pocity, cez ktoré anjeli ku mne hovoria. Počujem samu seba, ale nie som to ja. Vnímam obrazy, ktoré mi vsadili do hlavy a teším sa. Teším sa každej myšlienke, ktorá je od nich. Páči sa mi ich spôsob, ako na mňa idú.

V poslednom čase mám pocit, že potrebujem uzemniť, som príliš niekde "hore". Ale zrejme to tak má byť. Byť s nimi je naozaj fajn.

Nedávno som mala zaujímavú skúsenosť, po ktorej som uvažovala, či je to po prvé fakt realita, po druhé moja fantázia alebo nedajbože po tretie mi slnko príliš svietilo na hlavu. D je správne. Bolo to niečo vyslovene moje, čo ešte musím poriadne preskúmať, no čo mi dalo veľa. Kecanie s anjelom. Len tak, otázka - odpoveď. Poviem vám, na prvotinu zaujímavé haluze ale aj veci, ktoré sa ukázali ako pravdivé či dokonca logické. Stále je vo mne síce ten skepticizmus, niečo, čo má ťahá na zem, aby som neuletela z tejto šedej reality. Napriek gravitácii však lietam statočne vysoko. Bláznivo, bez predsudkov a obmedzení. Povedala by som, že smerom k Anjelom a taaaaaak som sa stala otvorenejšou. Vnímavejšou.

Aby som to zbytočne nepredlžovala, lebo v hlave už mám niečo iné, jednoducho moja skúsenosť je taká, že skoro všetko je dobré, ak s nimi začínate. Či už chcete, aby vyzerali tak alebo onak, prispôsobia sa. Ale to hlavné je o inom. Naozaj tu nie sú preto, aby plnili naše nezmyselné požiadavky. Bez vetra sa ani lístok nepohne a nie nadarmo sa hovorí, pomôž si človeče a aj Boh ti pomôže. Ak potrebujete ísť týmto životom vľavo, vpravo alebo stredom, tak tadiaľ jednoducho pôjdete. Ak čokoľvek žiadate, nečakajte, že sa to stane bez vášho pričinenia. Najviac práce nás čaká v prvom rade na sebe. Veď aj krídlatým ide o to, aby sme rástli, boli vnímavejší... Lenže máme predsa slobodnú vôľu, máme dve ruky, nohy a sivé bunky mozgové. A máme šiesty zmysel, intuíciu, empatiu, máme toľko schopností, koľko len chceme. Len treba chcieť, treba pre to niečo urobiť. Je to jednoduché. Stačí tak málo. Že to bolí? Že to sa nedá? Jednoduché neznačí automaticky ľahké či nebolestivé.

Vnímajte anjelov ako energiu ktorá je okolo vás. Neviditeľná ľudským očiam, no citeľná nášmu vnútru. Otvorte to oko, ktoré drieme vo vnútri. Prežívajte teplo, nebráňte sa a verte, že aj to zlé je fakt na niečo dobré. Nemusí sa nám to páčiť, môžeme sa hnevať, ale pomôžeme si? Skúste chvíľu počúvať seba. Odpovede sú tam, vo vašej trinástej komnate.

 

 

>>> Návrat <<<