Anjeli a ja...

>>> Návrat <<<

14.05.2010

Chvíľu som ho pozorovala, ako sa obzeral. Pri uchu telefón, na chrbte ruksak a na tvári šibalský úsmev. Ešte som nemohla, ešte nie, dávala som si načas a snažila sa nezabudnúť dýchať. Sledovala som človeka, ku ktorému ma krídlatí kopali. Ľudského anjela, ktorý mi pomohol nájsť silu neumrieť.

Krídlatí sa v mojom živote posledný polrok neskutočne činili. Keď som zistila, že všetko to čo mi dávali a čomu som verila odrazu mizne, bola som na dne svojich síl. Môj hnedý most, ktorého som sa nechcela pustiť. Poslali mi do života anjela, ktorý mi pomohol nabrať odvahu sa s tým vysporiadať, no nemohol zastaviť príval bolesti s ktorým som bojovala a ktorý ma pomaly zabíjal. Peklo neexistuje, peklo si nosíme v sebe. Plamene bolesti duše sú tým najhorším, čo nás môže spaľovať zaživa.

Cítila som, že mám ísť ďalej, že moja cesta ezoterikou je nejak úzko spätá aj s reálnym životom - radosťami, láskou, bolesťou, učením.

Nevyhľadávala som anjelov, prišli za mnou sami. Jednej mojej bezsennej a bezspánkovej noci sa odrazu objavil ON, ďalší anjel a bez toho, aby zažal, vstúpil do môjho života. Kým som sa spamätala, bol v mojej duši a ja si občas lámem hlavu, ako sa tam dostal, keď som kľúč pod kvetináčom určite nenechala.

Skratky krídlatých zrejme majú vlastné chodníčky, vidia viac, ako vidíme my. Chcela som aspoň chvíľu odolávať pocitu, že túto ľudskú dušu poznám, tváriť sa, že múr okolo mňa sa prekonať nedá. Chcela som tak veľa a súčasne skoro nič. Odrazu tu bol človek, čo našiel cestu bludiskom v mojom chaose a kráčal s istotou tam, kde som nikoho už pustiť nechcela.

Karty, anjeli a všetky znamenia sa zbláznili. Točili o tom istom. O Hviezde, Nádeji, spriaznenej duši. O dverách do svetla... Nemala som veľa možností, len to jednoducho akceptovať, nemôžete sa brániť, ak vás krídlatí niekam posúvajú.

Usmial sa a objal ma. Na ulici sme boli len my, dve duše, čo sa nevideli strašne dlho. Objala som anjela a pohladila mu krídla. Pozrela do očí a videla v nich Svet. Dvojfarebný. Farby zeme a trávy. V tej chvíli som zabudla dýchať... Kyslík nebol dôležitý. A čas sa opäť rozbehol...

Pocit, že kráčate rozkvitnutou lúkou plnou sedmokrások hrial moje srdce, dušu a v očiach som mala ružový vesmír. Smiech koloval v žilách a ja som prežila krásnu Nirvánu. Nie vždy máme šancu natiahnuť ruku a dotknúť sa hviezd.

Ďakujem krídlatým za túto skúsenosť, ďakujem za to, že sa so mnou stretli v jednom človeku. Je jedno, kde žijeme, ako sa voláme, čo nás obklopuje. Dôležité je aj tak naše vnútro, naša duša, ktorá počuje mávanie anjelských krídel.

Objala som anjela... A on objal mňa. Stratil sa v časopriestore, no nezmizol z duše. Nechal mi vieru v budúcnosť... Ďakujem.

>>> Návrat <<<