Anjeli a ja...

>>> Návrat <<<

21.03.2010 - Scarlett

Stretnutie duší

Ani neviem, kde mám začať. Či od konca alebo začiatku, ak nejaký je...

V poslednom čase som mala pocit, že je okolo mňa nejaké podozrivé ticho. Smiala som sa pri rozhovore s Amonreou, že asi idem správnou cestou, keď mi krídlatí do toho nekecajú. Fakt som mala pocit, že je kľud a že som tak nejak sama. Hm, zvláštny smútok víťazov. Pokojná, rezignovaná, sama. Istý čas mi neprítomnosť anjelov vôbec nechýbala. Nechýbali mi karty, bola som v nejakej ženskej jaskyni alebo čo. Ale podvedome som vedela, že toto dlho nevydrží. Že to v mojom prípade nie je normálne. Hlavou sa mi prehnala myšlienka, že zrejme tá fólia, ktorú mi dali ma celkom v pohode ochraňuje. Bolo tak bezpečné skoro nič necítiť. Nevnímať emócie, len ísť deň za dňom a užívať sa malých radostí života. Cítila som, že anjeli ma neopustili, že sú okolo mňa, len sú neuveriteľne ticho.

A potom to prišlo. Z minúty na minútu som cítila, ako sa necitlivosť z môjho srdca dáva preč, ako pomaly odťahujú fóliu a bola som v háji. Skoro dva dni som myslela, že toľko bolesti už sa jednoducho nedá uniesť. Nechápala som a stále nechápem PREČO mi toto anjeli urobili. Prečo mi pred rokmi niečo priam vnútili a teraz ma tým zabíjajú. Obrazne povedané. Náhody neexistujú, všetko čo sa nám deje sa má diať. Len je na nás, ako sa s tým popasujeme. Nuž, ten ich dar, ktorý mi dali, bol a stále je krásny, je to to najlepšie a najkrajšie čo na tomto svet existuje, aj keď pre mňa to bolo dosť ťažké. Trvalo dosť dlho, kým som sa s tým naučila žiť a keď to konečne vyzeralo že sa to dá do priadku BUM - koniec, ideme do ďalšieho levelu. Lenže ako odisť od niečoho, na čom je človek závislý? Ako opustiť život, ktorý bol ťažký, neskutočne náročný, no napriek tomu som mala pocit, že som konečne doma? Myslím, že tak ťažkú voľbu, pred ktorú ma anjeli postavili, zvládnem len tak tak. Tie rany osudu, ktoré pri tom utŕžim bolia neskutočne, stále sa pýtam Uriela, koľko po papuli ešte musím dostať, aby som bola za vodou.

Keď som v stave, kedy je mi tak na figu, že v istých chvíľach strácam zmysle života, vtedy sa moje zmysly  naladia na krídlatých v ostrejších rysoch. Ležala som vo vani a len som sa pýtala prečo. Chcela som ich vidieť, jasne vidieť, ako keď vidíte iných ľudí, ale tento zážitok mi upierajú, zatiaľ. Ale zas sa mi zjavujú v mysli. Neviem to popísať, ale kdesi som čítala, že takto je to správne. Malo by to byť také nenápadné, nuž, mne sa zjavujú skoro ako keby som fantazírovala. Čo je dosť možné, nebránim sa tomu. Lenže akosi podvedome viem, kedy je to čisto moja fantázia a kedy sú tie obrazy v mojej hlave ich. A odrazu som videla anjelov, ich tváre, ako sa na mňa pozerajú a vnímala som ich smútok z toho, že takto trpím, ale že s tým nemôžu nič urobiť. Jednoducho si to musím precítiť naplno. Och ľahko sa o tom píše, ťažšie zažíva. Viem, že som na to už lepšie ako voľakedy, že to nakoniec zvládnem, ale poznačí ma to na celý život. Toto je ten najťažší boj môjho života, hoc ťažko povedať, či nepríde aj niečo horšie. Keď som empaticky prebrala informáciu, ktorú mi poslali, zistila som, prečo boli v poslednom čase ticho. Hovorím tomu vyššie načasovanie a koleso osudu. Skrátka, načo ma zbytočne trápiť, keď aj tak si to musím vyžrať? Dopriali mi čas a postupne celkom nenápadne podsúvali iné znamenia, ktoré som vnímala, ale nezaoberala sa nimi. Jednoducho som ich rovno začlenila do života a išla ďalej bez nutnosti to nejako analyzovať.

Tieto komunikácie s anjelmi majú pre mňa vždy veľkú silu. Oni ma tak nepriamo k niečomu dokopú. Tentoraz som pocítila nutkanie vziať do rúk karty. Odkedy som sa začala venovať tarotu, anjelské som svojim spôsobom zanedbávala, brala som ich do rúk len tak, z času na čas, aby som nemala výčitky svedomia. Lenže v tieto dni som ako prvé brala anjelské. Musím povedať, že to, čo mi odrazu v kartách začalo vychádzať bolo priam neuveriteľné. Napriek ich zaobalenej láskavosti boli tak konkrétni, až som naozaj uvažovala, či nemám prepísanú knihu alebo čo. Aj tarot sa nenechal zahanbiť a dokonca som si vymyslela vlastný výklad alternatív... Inými slovami, úplne do mňa hustili cez karty, nedali sa zastaviť... Otázky sa zo mňa sypali a ja som len ťahala a ťahala a otvárala oči. Ukázali mi, že musím ísť ďalej, že sa nemám spoliehať na to, že vždy budú okolo ma vytvárať necitlivý obal, že je ČAS. Ženú ma k ľudským anjelom, ktorých mi posielajú do života a aj keď som to vedela, neriešila som to.

No už sa ďalej nedá. Prízvukovali, nech si lepšie všímam, čo mi naznačujú každý deň, nech cítim, čo je od nich a poriadne sa nad tým zamyslím. Reku dobre. Idem si to teda všímať a zaoberať sa tým.

Čo myslíte, že sa stalo? Už nejaký ten mesiac poznám istého človeka, ktorého mi poslali anjeli. To viem tak jasne, ako že ráno vyjde slnko. Jednoducho viem. Doteraz sa smeje, že som si ho nehorázne preklepla. Hej, po našom úvodnom zoznámení som si potrebovala overiť či sa nemýlim v svojich pocitoch, či vnímam dobre a áno, anjeli to potvrdili. A tak sa postupne medzi nami vytvorila krásna komunikácia. O tomto človeku, ktorému hovorím môj ľudský anjel som už pár krát písala. Je to moja inšpirácia. Vďaka nemu sa dostávam ďalej, učí ma veci, ktoré potrebujem a vždy vie, ako ma rozosmiať, potešiť či len tak podržať.

V horúčkovitom vykladaní kariet ma anjeli zaviedli až k nemu a ukázali, čo všetko ten človek pre mňa znamená. Bola som v šoku, lebo myslím, že v ten deň som mu napísala nejaké veci a karty mi ukázali MOJE SLOVÁ. Nech som robila čo chcela, tvrdohlavo sa vracali k tomu istému. Poslovia svetla, anjelské, víly dokonca aj tarot. Postupne sa moje myšlienky začali uberať iným smerom a s tým ustupovala aj moja bolesť. Na čas je zas zamknutá.

Povedala som si, dobre, ten človek má krásnu dušu. Je tak čistá, neskutočne, keď si na neho pomyslím, vidím kryštál. Krásne biele duchovné svetlo. V našej komunikácii sa začali diať zvláštne veci. Pre mnohých možno náhodné, ale na takúto náhodu ja teda neverím. Bez toho, aby sme odpovedali jeden druhému, súčasne sme vraveli to isté. Mysleli sme na to isté, mali rovnaké predstavy a dopĺňali sa tak, až mi občas prechádzali zimomriavky po tele.

Napadli ma rôzne teórie, od minulých životov cez sympatie až po vzájomný súzvuk. Jednoducho, to sa občas stáva, že celkom nelogicky spoznáte človeka, ktorého ste predtým nikdy v živote (aspoň nie v tomto) nevideli, nepoznali a odrazu máte pocit, že sa poznáte sto rokov. Celkom bežná záležitosť, nie? Nech je ako chce, cítim, že to, čo je medzi nami, je niečo medzi nebom a zemou. Spoznali sa naše duše? To ešte neviem, ale vďaka nemu sa ľahšie kráča týmto bojom a postupom do vyššieho levelu. Svojim spôsobom som v tomto človeku našla spriaznenú dušu, partnera duše, niekoho, kto mi dáva pocit, že žijem. Je pre mňa Jacobom z Novu. (Sága Stmievanie o láske medzi upírom a  človekom a samozrejme vlkodlakom.) Pri ňom opäť počujem šušťanie motýlích krídel. Opäť chcem snívať a dívať sa na svet s láskou. Nehovorím o zaľúbenosti. Hovorím o niečom, čomu sa nedá zabrániť a ani ujsť. Duša je tak krehká a súčasne silná. Ona sa oklamať nedá. A ak moja duša našla inú dušu, nuž, načo sa brániť? Krídlatí mi poslali do života rovno dvoch nových anjelov, no každý je iný, každý ma drží nad vodou svojim spôsobom. Obaja sú pre mňa dôležití, no každý inak. Pripadá mi to ako cesta hore schodmi, kde postupne stretávam sprievodcov na určitom úseku. Neviem, ako dlho tu pre mňa budú, no som za nich vďačná. Krídlatí sa teraz spokojne usmievajú, pretože sa pozerám hore a vidím ružový vesmír... Ružová je fajn, je to farba lásky, empatie a súcitu. Som rada, že môj ružový anjel si ma našiel. Bez neho by som bola v čiernej diere vesmíru...stratená. FR - Ďakujem za to, že si. Ďakujem za tvoj postoj byť nad vecou a osoplené košele. Ďakujem za smiech a radosť, za iskru v oku a srdci. Si môj dobrý priateľ, ktorý nepotrebuje poznať moje okolie, ale ktorý chce spoznať moju dušu. Ďakujem ti za všetko - v predstihu.

>>> Návrat <<<