Neviem, ako vlastne toto písanie začať, lebo nie som si istá, či vôbec mám právo o anjeloch, liečbe a ezoterike niečo šíriť... Ale anjeli a všetci ich spoločníci, ma sprevádzajú celým životom...
Môj život bol dosť zvláštny, od narodenia, kedy som na tento svet prišla tak, že nad mojou mamou a mnou stálo celé nebo... Vtedy som ešte netušila, že ma tu čaká ten najväčší anjel, ktorý ma bude mojou životnou cestou sprevádzať až?, či radšej iba? 34 rokov... Bola to moja babička. Naozajstný anjel, ktorý ma naučil to najdôležitejšie: žiť, cítiť, ľúbiť, rozdávať lásku...
Aj po svojej smrti ma nenechala napospas osudu, ale bedlivo nado mnou bdela. Naše nočné rozhovory mi ešte aj teraz znejú v ušiach a tisnú slzy do očí...
Počas svojej pozemskej púte som sa cítila strašne... Pripadala som si ako vyhnanec, ako niekto, koho sem poslali za trest, ako ten zúfalec, ktorý absolútne ničomu nerozumie... Vždy ma priťahovala ezoterika, záhrobie, prosto veci medzi nebom a Zemou. Prišla som na jednu úžasnú vec, že ja mám akosi viac energie ako ostatní. Ako? Náhodne. Rozčúlená som umývala riad a mne v rukách praskali všetky poháre. Keď som však raz nechtiac zabila dcére škrečka, keď som ho iba v akvárku premiestňovala, začala som intenzívnejšie pracovať na sebe. Veľa som začala čítať o tom a pri čítaní a mojej energii som získala presvedčenie, že ju musím použiť inak. V svojej hlúpej naivite som túžila komunikovať s mŕtvymi, chcela som prežiť klinickú smrť... Hlupaňa! Asi som svoju túžbu tak urputne posielala hore, že raz mi ju splnili... Prežila som klinickú smrť... To sklamanie, ktoré som mala, keď som sa vrátila späť, sa opísať nedá... Žiadny tunel, žiadne svetlo, ako som dovtedy o tom čítala, tam nebolo... Ale zostal mi úžasný pocit pokoja, kludu, ktorý si doteraz, keď sa snažím, aspoň na chvíľočku viem vyvolať v duši... Čakala som, že po tomto zážitku budem zrazu vedieť niečo viac, ako ostatní, že budem vedieť liečiť ľudí, vidieť mŕtvych... A figu. Vôbec nič!!! Naozaj som bola dlho sklamaná a frustrovaná z toho, že či toto, čo mám je všetko a kde je to, o čom som doteraz čítala... NIČ Z TOHO SOM NEMALA!!!
Tak môj život plynul ďalej, svojim smerom a tempom. Zrazu sa začali v mojom živote objavovať ľudia, ktorí boli rovnako „chytení” ako ja, mali rovnaké záujmy... Strašne som bola rada, že v tom nie som sama... Moja prvá kamarátka, Angel, ktorá ma vlastne najviac posunula, sa mi do neho tiež dostala úplne nepochopiteľne. Cestou zázraku tej doby, internetu. Ona bola vtedy pre mňa vysoký level. Zaoberala sa ezoterikou, horoskopmi, vykladaním snov. Vedela oveľa viac a ja som žasla, čo všetko chápe a ja nie. Jej slovám, že ja môžem učiť ju, som sa iba smiala... Raz mi dala do rúk knihu so slovami: „Toto je pre Teba.” Bola krásna, modrá a s názvom Pozemskí anjeli. Veľmi som sa potešila, lebo od malička som na anjelov bola zaťažená. Zbierala som obrázky a všetko v tej dobe dostupné o anjeloch. Vtedy som ani netušila, že čo táto kniha urobí s mojim životom... Začala som ju listovať a cítila som sa ako 5 ročné dieťa pred výkladom s hračkami. Zrazu som pochopila, prečo vlastne som tu, prečo som taká, aká som, prečo riešim neriešiteľné, prečo musím každému pomáhať, prečo, prečo... Zrazu som mala všetky odpovede na moje PREČO? ! Tie otázky som zbierala 35 rokov a za 3 minúty som našla odpoveď! Zrazu som bola šťastná, zmierená a hlavne vedela som, ako ďalej. Až v tom momente som si uvedomila, že ja viem názov knihy, ale neviem autora. Doreen Virtue. Nikdy som to meno ani nepočula... Ale vtedy mi to bolo fuk, v duchu som jej ďakovala a priala doživotné šťastie.
Moja dcéra, moja naozajstná kópia, je druhý človek, ktorý ma veľmi posunul na mojej ceste. Asi vo veku 16 rokov sa začala zaoberať veštením. Brala som to s úsmevom, lebo som to brala ako prejav puberty a pobytu na internáte. Ale nebránila som jej, len vysvetlila, nech sa neopováži ísť za hranicu bielej mágie.
V ten týždeň, ako som dostala spomínanú knihu o anjeloch, som sa nevedela dočkať, kedy mi dieťa príde, aby som sa mohla s ňou o tom porozprávať, aby aj ona vedela, prečo je taká... Strašne som bola nadšená... Tak som sa rozhodla ísť za ňou, do Blavy, lebo tam pracovala. Po zvítaní som je strčila knihu do rúk s príkazom čítať. Spýtavo pozrela na mňa, s výrazom Šibe Ti???, ale keď videla môj entuziazmus, nemala odvahu namietať. Po prečítaní prvej strany sa zodvihla a išla k stolíku. Nechápala som to, nevedela som, čo si myslieť, prečo prestala čítať, prečo nemá moje pocity, moje nadšenie... V tom okamihu už stála predo mnou a v rukách mala krabičku, ktorú mi dávala trochu smutná do rúk so slovami: „Toto nepatrí mne, ale Tebe.” Vtedy som prvýkrát držala Anjelské karty. Vybrala som ich a pozerala na obrázky... Okrem toho, že sa mi veľmi páčili, cítila som, ako by som ich poznala už sto rokov...
Sadla som si a skúsila som ich ukladať a skladať. A ja som zrazu vedela, čo mi chcú povedať... Dcéra nechápala, lebo ani návod a nič k tomu som nečítala. Ona sa s nimi snažila pracovať 3 roky a nič a ja som ich chytila do rúk a vedela, čo to znamená. Len smutne poznamenala: „Hovorila som Ti, že patria Tebe.“
To bolo moje prvé stretnutie s kartami. Od tej chvíle ich nosím stále pri sebe.
Práve v tom čase do môjho života vstúpila ďalšia dobrá duša, Mirka... A rovnako poznačená... Len na viac s tým, že za ňou chodia mŕtvi... Veľmi bola z toho nešťastná... Ona ma donútila viac pracovať s kartami, venovať sa anjelom...
Potom sa do môjho života dostala jedna dušička, o ktorej som vedela, že má danosti ako ja, že vie to, čo ja, že je to zlatý človiečik, ktorý je pozemským anjelom. Scarlett. Ale to by nebola ona, keby sa tomu nejako nebránila... Tak som jej nechala čas a priestor. Myslím, že zlom u nej nastal až potom, ako sme sa osobne stretli... A som rada, že som ju mohla posunúť tam, kam má ísť a kde ju ostatní potrebujú. Dnes môžem s čistým svedomím povedať, že som na ňu pyšná. A zasa nebyť nej, nie som tu a nepíšem toto.
Ďakujem.